reprezentácie Československa. V Juhoslávii 1976 sa začala pekná éra, ktorú časť kádra zopakovala bronzom na ME 1980. J. Vengloš, dnes predseda technickej komisie UEFA a predseda Únie európskych futbalových trénerov, si na slávne finále pre SME zaspomínal počas služobnej cesty v Škótsku.

Čo vo vás vyvoláva s odstupom času tento veľký úspech?

„Predovšetkým som rád, že vy ste nezabudli. Bola to veľká udalosť, ktorá mala pre náš futbal historický význam. Výsledok šiel do sveta a ja som rád, že som pri tom mohol byť. Mužstvo sme postupne budovali, dostalo sa na vrchol a z mnohých hráčov vyrástli osobnosti európskeho a svetového formátu. Mňa tešilo, že sme mali základ zo Slovana Bratislava. Šampionát bol vrcholom akcieschopnosti kvalitnej skupiny ľudí nielen v mužstve, ale aj okolo.“

V čom bola najväčšia sila tímu?

„Vnútorná atmosféra, vzájomný rešpekt a úprimná radosť z futbalu. V tom bol základ a tomu zodpovedal aj výsledok. Ukázala sa kvalita a schopnosti, psychická odolnosť, viera v seba samých, čo bolo nesmierne dôležité. Zvonku, od ľudí aj od vás novinárov, cítili hráči dôveru. Šlo o akési fluidum, nebadateľné, ideálne vzájomné prepojenie.“

V čom a kedy boli zlomové momenty ME?

„Vyhrali sme ťažkú skupinu kvalifikácie s Anglickom a Portugalskom. Vo štvrťfinále to boli zápasy proti Sovietskemu zväzu, keď sme po výhre len 2:0 v Bratislave dokázali uhrať v Kyjeve 2:2. V semifinále boli Holanďania jasnými, sebavedomými favoritmi, ale po skutočne skvelom výkone sme ich zdolali a sebavedomie sme mali my. Zaujímavé bolo, že pred finále mali Nemci pred nami rešpekt. Tréner Helmuth Schön a vedenie zväzu prišli s otázkou, či by sme súhlasili, aby sa zápas doviedol do konca aj v prípade, že sa skončí nerozhodne aj po predĺžení. Nech vraj nasledujú pokutové kopy. Poznali sme silu Nemcov a radšej sme brali to než prípadný opakovaný zápas o dva dni. Naši boli vtedy správne ,nažhavení‘ a ukázalo sa, že sme zvolili dobre.“

Mali ste osobitnú radosť z rastu niektorého hráča, kto vás najviac prekvapil?

„Nikdy takto nehodnotím, bol to úspech kolektívu. Isteže som mal radosť, že základ obrany bol zo Slovana s Pivarníkom, Ondrušom, Čapkovičom a Göghom, v útoku sme mali Masného a Švehlíka, ale vážil som si hráčov zo všetkých klubov, lebo robili veci pre reprezentáciu, pre všetkých, pre skvelý, neopakovateľný úspech. Vytvoril sa káder s vysokou futbalovou a ľudskou inteligenciou.“

Chvíle po finále?

„Radosť prenáramná, pamätníci vedia. Potešilo nás, že pri večeri sa pri našom stole zastavil Franz Beckenbauer, kapitán Nemcov, už vtedy veľká osobnosť z každej stránky. Jubilejný stý zápas v reprezentácii prehral, ale priniesol šampanské a úprimne nám pogratuloval a vysoko ocenil výkon chlapcov. Iste si na to spomenú, veľmi si to vtedy vážili.“