V nasledujúcom roku už rozdrvila Portugalsko 5:0, kráčala od úspechu k úspechu a mala za sebou jedenásť zápasov bez prehry.
Vtedajší denník Smena a po ňom aj francúzsky odborný časopis France Football a brazílsky El Globo vyhlásili čs. mužstvo za najlepšie v roku 1975.
Akoby predzvesť veľkej udalosti, ktorú pripraví na záver šampionátu v júni v Záhrebe a v Belehrade.
Bilancia bez prehry pokračovala vo štvrťfinále so ZSSR, potom v semifinále s pyšnými a arogantnými Holanďanmi a prišlo veľké finále s Nemeckom. Nezabudnuteľné, historické. Prvý titul majstra Európy, odvtedy to nedokázali zopakovať ani rozdelené tímy Česka a Slovenska.
Spomedzi 32 krajín sa na najvyšší stupienok dostala naša. Osemdesiattisíc divákov po zápase dlho tlieskalo nezlomnému majstrovstvu. Vo finále nastúpilo proti favorizovaným Nemcom šesť chlapcov zo Slovana Bratislava, dvaja z Dukly Praha, po jednom z Trnavy, Bohemiansu a Lokomotívy Košice.
Zvládli finále po dráme na pokutové kopy, na konci ktorej bola nenapodobiteľná, božská Panenkova penalta.
Pohár bol náš.
Slovenský futbal zohral veľkú úlohu na spoločnom úspechu. V dvadsaťčlennom kádri bolo trinásť hráčov zo slovenských klubov, ďalší dvaja, Michalík z Ostravy a D. Herda zo Slavie, boli rodáci zo Slovenska.
S trénerom Venglošom pomáhali mužstvo budovať zo slovenských funkcionárov psychológ I. Macák, vedúci tímu J. Janík, podpredseda čs. futbalového zväzu D. Cimra, predseda medzinárodnej komisie V. Petr.
Zostali spomienky. Česi už majú samostatné striebro z ME 1996, my sme sa ešte ani raz nekvalifikovali na záverečný turnaj. Česi si v piatok v Kutnej Hore pripomínajú majstrov Európy zápasom so striebornými olympionikmi z roku 1980 z Moskvy, na Slovensku si na nich nik nespomenul.
