Sobota, 12. jún, 2021 | Meniny má ZlatkoKrížovkyKrížovky

Krasokorčuliarska legenda Ája Vrzáňová videla bratislavský štadión po päťdesiatich rokoch a poplakala si

Aj človek s najväčšími nárokmi na ženskú krásu musel zostať pri pohľade na pani Alenu Vrzáňovú v nemom úžase. Azda vtedy pred päťdesiatimi rokmi mala pol roka? Vek v tomto prípade ctí. Pražská rodáčka stojí na prahu sedemdesiatky a vyzerá na štyridsať.


Ája Vrzáňová s Ivanom Mauerom.

ŠTARTFOTO – JÁN SÚKUP


Ája Vrzáňová v Bratislave po päťdesiatich rokoch. ŠTARTFOTO – JÁN SÚKUP

„To je z toho ľadu, na ktorom som sa preháňala denno-denne. Ráno cvičím, ale nie najradšej. Človek ale musí niečo robiť pre svoje zdravie. Hrať tenis, to je už niečo iné. Receptom na krásu sú však dobré srdce, zdravie, mladosť v duši a pozitívne myslenie,“ prezradila „patent“ dáma, ktorej každý povie familiárne Ája.

Prechádzka po Karlovom moste

„Taťka“, ako s láskou spomína A. Vrzáňová na otecka, raz v roku 1950 zobral dcérku na prechádzku na pražský Karlov most. Vrzáňovci už predpokladali, že ŠtB odpočúva ich byt. Povedal jej: „Ájinka, s mamičkou sme sa rozhodli, že zostanete vonku. Si majsterka sveta, ideš do Londýna obhajovať titul a naši ťa posielajú do Moskvy robiť prednášky Sovietom, aby si ich učila korčuľovať. Máš inú perspektívu.“

Skryť Vypnúť reklamu

Boli to kruté časy. Československo malo ľadovú kráľovnú a hokejových majstrov sveta z roku 1949. Kto sa chcel ďalej venovať svojmu obľúbenému športu musel podpísať ročný pobyt v Moskve, kde mal v školských laviciach a na prírodnom ľade učiť Rusov. „Áno, podpísala som aj ja. Inak by ma nepustili obhajovať titul majsterky sveta do Londýna. Mala som skvelú mamičku. Bola to matka, kamarátka, trénerka, manažérka. Vybavila u mocných, že keď chce mať naša republika ešte raz svetovú šampiónku, musím ísť trénovať do Davosu a potom do hlavného mesta Veľkej Británie, kde bola jedna z mála krytých hál v Európe. Stačili mi tri jazdy po štyri minúty. Protihodnotou bol môj sľub, že ten titul obhájim a pôjdem do Moskvy. Nemám nič proti učeniu, robím tak v Amerike denne, ale vtedy som bola osemnásťročná. Veľmi som chcela vyhrať olympiádu v roku 1952 v Osle, na tej predtým som bola, ako hovorila mamička, ešte „nedopečená“. Ak by bola o rok… Vtedy som v Paríži 1949 získala titul majsterky sveta. Československo som milovala, Prahu obzvlášť. Režim bol ale strašný. Nemohla som sa rozhodnúť inak – a urobila som dobre,“ začala rozprávať svoj úžasný životný príbeh žena, ktorá na roky zmizla v socialistickom Československu zo všetkých športových kníh, štatistík, oficiálnych spomienok.

Skryť Vypnúť reklamu

Na majstrovstvá sveta 1950 cestovala s malým kufríkom, v ktorom mala dva kostýmy, jedny korčule a najnutnejšie veci. Aby zostala nenápadná. „O tri týždne prišla za dramatických okolností cez Nemecko za mnou mamička. Bola mojou spásou. Za prvý kontrakt s revue Ice Folies som dostala sto dolárov. Potom išiel rapídne hore, matka sa vo veciach vyznala, ja som bola uško. Veľmi mi pomohol aj chýrny tréner Arnold Gershwiller, u ktorého som bývala. Dokonca ma za pomoci ľudí z amerického veľvyslanectva uchránil pred pokusom uniesť ma späť. Vtedy som si ešte neuvedomila, že vlastne ubližujem tatkovi. Ale on sa vedome obetoval. Už do New Yorku, kam sme z Londýna odišli, nám potajomky posielal výstrižky. Písalo sa v nich, ako spávam na lavičke v Hyde Parku a žobrem. Hrozné, ja som sa totiž mala super,“ pokračovala najkrajšia i najvyššia krasokorčuliarka (178 cm) svojej doby takmer perfektnou češtinou a opravedlňovala sa za výrazy „super“ alebo „okej“. Spýtali sme sa, čo by si najradšej bola pribalila do toho kufríčka. „Taťku,“ nezaváhala.

Skryť Vypnúť reklamu

Váš otec nemohol nemať opletačky s úradmi, argumentovali sme. „Musel odísť z ministerstva financií, kde pracoval, a napokon skončil v bani. Vlámali sa mu do bytu a ukradli z neho všetky moje trofeje, vrátane pohára za titul majsterky sveta 1949. Po novembrovom prevrate som dala aj inzerát do českých novín, ale nikto sa s pozostatkami trofejí, ktoré sa niekde povaľujú a hrdzavejú na povalách, neprihlásil.“

V roku 1963 konečne pustili otca Vrzáňa za slávnou dcérou do New Yorku, kde býva v Manhattane. Priniesol jej aj tri maľované taniere z modranskej keramiky, jeden s nápisom Áji Vrzáňovej. Okrem toho už starožitný kuchynský robot. Alena Vrzáňová si po druhý raz s láskou spomenula na exhibíciu 1950 v našom meste. Tie dary boli totiž z Bratislavy.

Skryť Vypnúť reklamu

New York, New York

„V novom svete som sa pomerne rýchlo vydala. Bola to krásna láska na prvý pohľad. S Pavlom, tiež Pražanom, sme sa zoznámili vo februári a už v júni sme sa zosobášili. Bol majiteľom siete reštaurácií. Ako svadobný dar mi jednu venoval. Volá sa Kačenka. Menu je typicky české – s kačkami a husami, ‘knedlíkmi‘. Tie tri taniere ju zdobia. Mám v nej množstvo krasokorčuliarskych fotografií. Mala som teda dve zamestnania. Starala som sa o reštauráciu, kde sa stretávajú českí hostia, a jazdila som v revue. Tri roky v Ice Folies a pätnásť v Ice Capades. Korčuľovať som prestala vlastne až v roku 1969. Odchod som ustavične odkladala, nevedela som si predstaviť, že raz korčule zavesím na klinec.“

Ája Vrzáňová, paradoxne, vôbec nemala byť krasokorčuliarkou. Od troch rokov lyžovala, mamička ju brávala na Sokolskú boudu v Peci pod Snežkou. „Bola som odvážna. Taký zjazd, keď vietor fičí okolo uší, to je zážitok. Ale vypukla vojna a cestovať sa nedalo. Matka ma teda zobrala ako šesťročnú na štadión pražského Krasokorčuliarskeho klubu vysokých škôl, potom Slavie. Keď som mala sedem a pol roka, vyhrala som žiacke preteky. Do triedy som prišla s malým pohárom a bola som strašne pyšná. Bolo rozhodnuté,“ približuje začiatok krátkej kariéry na amatérskom ľade A. Vrzáňová. Mamička-trénerka jej vybavila tréningy u Gershwillera, čo bola najväčšia škola i ťažiskový bod úspechov. „Gershwiller bol veľmi prísny. Vtedy neexistovalo, aby som počas pretekov rozdávala rozhovory, nechala sa fotografovať, ako to robili Američanky. Klapky na oči a absolútne sústredenie na súťaž, to bol jeho princíp. Preto som nikdy nebola nervózna, nevyrovnaná, ustresovaná. Na tréningu mi nič neodpustil a ja som musela poslúchať. Pamätám si, že raz v Davose mi dal ráno o šiestej nakresliť na ľade šesť paragrafov. Urobila som päť. Tréner ma sfúkol. Oponovala som, že tých päť je dobrých. Zobral ma do šatne, áno, dal mi riadnu facku a poslal urobiť ďalšie tri. Bolo to skvelé ‘učenie‘. Ani neviete, ako sa mi v USA zišlo. Rýchlo som pochopila americké myslenie „killer instinktu“ – zabijackého inštinktu. Znie to morbídne, ale učí to ľudí nevzdávať sa, dosahovať nemožné. Neznášam prehry, z vystrašeného dievčatka som sa vyprofilovala na úspešnú ženu. V USA to nie je jednoduché.“

Skryť Vypnúť reklamu

Krasokorčuliarske porovnávania

Alena Vrzáňová bola prvou krasokorčuliarkou, ktorá zvládla všetky dvojité skoky a prvá na svete skočila dvojitý lutz. Odraz mala 5,9 stopy, čo je približne 180 cm. K dnešnému korčuľovaniu má však výhrady, lebo sa z neho vytráca pojem kraso. „Ja sa ani nečudujem. Ak chce pretekárka vyhrať, musí skákať. Jazda potom pôsobí ako obyčajné korčuľovanie s oddychom a nádychom na ďalší skok. Pravda, všetko v strašne krátkych okamihoch. Krasokorčuľovanie je však trošku ako móda, všetko sa vracia. Pevne verím, že sa opäť objaví dokonale elegantné a jemné podanie typu Peggy Flemingovej. Trochu ľúto je mi Hany Maškovej. Bola krásna, ale hovorila mi, že často strieda trénerov, čo je zlé. Mala tiež viac záujmov, než sa na špičkového športovca patrí. Z nej mohla byť ďalšia československá majsterka sveta.“

Skryť Vypnúť reklamu

Potom sa dvojnásobná majsterka sveta opatrne snažila určiť najlepšiu krasokorčuliarku storočia. Úvahu odpichla šarmantným smiechom: „No, predsa ja,“ aby premýšľala aj s peknými prívlastkami: „Carmen v podaní Katariny Wittovej v danej dobe predbehla čas. Predvojnová hviezda Sonia Henieová, bábika cupitajúca na špičkách, bola očarujúca. Janet Lynnová, to bol taký anjelik. O Peggy Flemingovej som už hovorila. Povedať meno jednej si však netrúfam. Veľkú perspektívu má Irina Slucká. Vie sa presne trafiť do hudby, čo ostatným chýba.“

Aj o Jumper Joovi

Pražská krasokorčuliarka prišla do rodnej vlasti od roku 1950 prvý raz v roku 1990, potom navštívila Prahu viac ráz, v Bratislave ju poznali iba pamätníci. V pozadí jej pozvania na súčasný šampionát stál náš najväčší krasokorčuliarsky expert Ivan Mauer, ktorému pribudol vzácny autogram na stene jeho domu na Malodunajskej ulici vo Vrakuni. Áji zase na revanš filmová snímka jej jazdy práve z bratislavskej exhibície 1950. „Dnes robím konzultantku, rozhodkyňu profesionálnych súťaží. Dobre teda poznám vášho ‘Jumper Joa‘ – Jozefa Sabovčíka. Je to veľký korčuliar, skokan, chlap či chlapec plný nápadov. V Miami vystavali zopár veľkých výletných námorných lodí, ktoré majú brázdiť vody Karibiku. Na každej z nich je aj klzisko s veľkosťou futbalového ihriska. Zaujíma ma tento projekt a Jumper Joe by bol ideálny človek, aby mi pomohol. On ešte stále veľmi dobre skáče a vie robiť pekné samostatné programy.“

Skryť Vypnúť reklamu

Alena Vrzáňová bola zhovorčivá, akoby chcela dobehnúť oných päťdesiat rokov, čo nevidela bratislavský zimný štadión. „Je krásny, vynovený, sprvoti som ho nespoznala. Aj keď mi Gershwiller zakazoval dávať počas pretekov rozhovory, ja ich poskytujem rada,“ povedala krásna dáma a obrátila sa na Ivana Mauera. „Pošli mi výstrižky. Zbieram všetky spomienky na bývalú vlasť.“ Kiežby nejaký pražský dobrodinec napokon predsa našiel Vrzáňovej pohár majsterky sveta 1949. Z krasokorčuliarskej legendy napriek „killer instinktu“ vyžaruje jemnosť. Iste je bohatá, ale jasne dávala najavo, že drobné radosti sú najkrajšie radosti.

PETER FUKATSCH

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME

Inzercia - Tlačové správy

  1. Desať hotelov v destináciách, ktoré sú toto leto favoritmi
  2. Málokto im verí. Prekvapia Slováci na futbalovom EURO 2020?
  3. P. Lednický: Koronavírus tu už zostane, musíme si na to zvyknúť
  4. Čo robiť v Tatrách, keď počasie pokazí plány?
  5. Sme vodná veľmoc a napriek tomu vody dovážame
  6. Ako sa z nenásytných Bödörovcov stal symbol oligarchie
  7. 4 veci, ktoré potrebujete vedieť o bezpečnosti elektromobilov
  8. Od zmesi plynov po sofistikovanú kvapalinu
  9. Počuli ste už o zelenej hypotéke? Ušetríte s ňou až trikrát
  10. Tipy a triky na spracovanie letného ovocia
  1. Ako kedysi vyzerali bratislavské mýta? Bol tam cintorín aj sady
  2. Desať hotelov v destináciách, ktoré sú toto leto favoritmi
  3. Málokto im verí. Prekvapia Slováci na futbalovom EURO 2020?
  4. P. Lednický: Koronavírus tu už zostane, musíme si na to zvyknúť
  5. Čo robiť v Tatrách, keď počasie pokazí plány?
  6. Sme vodná veľmoc a napriek tomu vody dovážame
  7. Prešovský McDonald’s podržal zamestnancov počas pandémie
  8. Hrajte futbal ako Valábik! Lopty rozdáva po celom Slovensku
  9. Medzi zateplením minerálnou vlnou a PUR penou sú veľké rozdiely
  10. Ako sa z nenásytných Bödörovcov stal symbol oligarchie
  1. Sme vodná veľmoc a napriek tomu vody dovážame 9 587
  2. Dnes ma živí instagram, hovorí bývalá tanečníčka Katarína Jakeš 9 098
  3. Osem výnimočných slovenských hotelov pre zaslúžený odpočinok 8 743
  4. Počuli ste už o zelenej hypotéke? Ušetríte s ňou až trikrát 8 413
  5. 4 veci, ktoré potrebujete vedieť o bezpečnosti elektromobilov 8 033
  6. Tostov palác - moderné bývanie s atmosférou historických Košíc 7 594
  7. Málokto im verí. Prekvapia Slováci na futbalovom EURO 2020? 7 417
  8. Obľubovali ste termínované vklady? Spoznajte alternatívy 7 024
  9. Ako sa z nenásytných Bödörovcov stal symbol oligarchie 6 863
  10. 5 zmien, ktoré so sebou prináša menopauza. Ako sa pripraviť? 6 793
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu