Francúzske Národné zhromaždenie v Deklarácii práv človeka a občana

Už Platón pripomínal, že ľudia sú od prírody náchylní využívať zverenú moc vo svoj vlastný prospech. Veď ak by ľudia boli natoľko uvedomelí, aby dbali najprv na verejný záujem a až potom na záujem vlastný, tak by sme podľa všetkého nepotrebovali ani zákony, ani ústavné zriadenie. Avšak každodenný život nás presviedča, že to tak nie je. Korupcia je úzko spätá s ekonomickou úrovňou krajiny, ovplyvňuje túto úroveň viac, než sme ochotní pripustiť.

Aj napriek tomu, že Edward Gibbon, vynikajúci anglický historik, nazýva korupciu „nespochybniteľným symptómom ústavnej slobody“, som presvedčený, že korupcia nie je nevyhnutná pre krajinu, ktorej občania žijú slobodne, dokonca si dovolím tvrdiť, že korupcia je so slobodou nezlučiteľná, čo potvrdzujú aj slová írskeho filozofa Edmunda Burka: „Medzi skorumpovanými ľuďmi nemôže sloboda dlho existovať.“ Sloboda je najväčšou túžbou človeka, ktorú chce napĺňať a dosiahnuť ako občan, preto je dobré s korupciou bojovať a potlačovať ju. Je to boj za slobodu.

Korupcia ako fenomén hlboko zakorenený v morálke ľudí musí byť verejne odsúdená. Je nemysliteľné, aby osobnostiam, ktorých korupčné škandály sú verejným tajomstvom, bolo umožnené naďalej beztrestne pôsobiť v štátnej službe.

Akú správu o sebe spoločnosť vysiela, ak minister s príjmom nižším ako hociktorý vrcholový manažér nevie podložiť svoje neštandardné príjmy, a predsa nie je braný na zodpovednosť, dokonca je mu umožnené i naďalej zúčastňovať sa na verejnom živote v pozícii tvorcu zákonov?! Odkiaľ berie spomínaný minister tú drzosť tváriť sa ako zástupca nás občanov? A v konečnom dôsledku, ako je možné, že mu to vôbec tolerujeme?

Tolerancia voči korupcii presakuje spoločnosť, počnúc iracionálnym ministrom a končiac starenkou, ktorá zo svojho dôchodku ledva vyžije, ale pri návšteve lekára mu ponúka bankovku. Jej „slovanská vďačnosť“ je v tomto prípade nemiestna, ba až zavrhnutia hodná.

Na začiatok by som odporučil zamerať sa na korupciu tam, kde spôsobuje najväčšiu ujmu na verejnom záujme, teda vo verejnej správe. Keďže korupcia je čin, ktorý si podobne ako cudzoložstvo vyžaduje dvoch účastníkov, je takmer neodhaliteľná. Avšak, ako každá nespravodlivosť, nie je nevypátrateľná. Preto ako spôsob obmedzenia korupcie navrhujem nasledovné:

1. Zriadenie inštitútu „agenta provokatéra“.

2. Je nevyhnutné, aby nebola úradníkovi daná možnosť svojvoľne ovplyvňovať výber stránky, teda aby nevznikal klientelizmus vedúci ku korupcii.

3. Veľmi dôležité je aj zabezpečiť transparentnosť pri obsadzovaní verejných úradov len na základe schopností a požiadaviek, nie na základe sociálnych vzťahov.

4. Na zabezpečenie nižšej náchylnosti na korupciu v štátnej správe treba povinne zverejňovať majetkové pomery verejných činiteľov, ako aj ich najbližších rodinných príslušníkov pred nastúpením do úradu, rovnako ako po ukončení jeho vykonávania.

5. Na zamedzenie zneužívania verejných prostriedkov na osobné záujmy vo verejnom úrade je dôležité, aby bola verejnosť informovaná o hospodárení s verejnými financiami.

6. Aby sa odstránil pragmatický dôvod náchylnosti na korupčné praktiky vo verejnej správe, je dôležité úradníkov štátnej správy náležite odmeniť, čo možno podmieniť aj ich morálnou bezúhonnosťou.

7. Ako už bolo spomenuté, korupcia je čin, ktorý si vyžaduje dvoch, a práve pre sťažené podmienky pri jeho odhaľovaní je potrebné, aby boli potenciálni páchatelia už vopred odradení. Tak, ako sa kedysi používalo šarlátové písmeno na informovanie verejnosti o morálnom charaktere jeho nositeľa, treba, aby bola verejnosť oboznámená prostredníctvom médií o korupčných aktivitách predstaviteľov verejného života.

8. Veľmi zaujímavým návrhom, ktorý sa môže síce na prvý pohľad javiť ako naivný, je použitie detektora lži. V USA majú pracovníci, ktorí prichádzajú do styku s chúlostivými informáciami, v zmluve klauzulu o možnosti použiť detektor lži na preverenie ich morálnej bezúhonnosti. Ak by sa takáto prax zaviedla, je možné, že by sa korupcia vo významných pozíciách zredukovala. Už samotné odmietnutie odpovedať na otázky pri použití detektora by bolo pre občanov hlasným signálom o morálke štátneho úradníka.