Elfriede Jelinek (1946) študovala na Viedenskom konzervatóriu hudbu, neskôr na Viedenskej univerzite divadelnú vedu a dejiny umenia. V šesťdesiatych rokoch začala písať prvé básne. Po roku 1969 sa angažovala v študentskom hnutí a v literárnych diskusiách, ktoré inicioval časopis Manuskripte. Roku 1983 napísala novelu Klaviristka, neskôr spolu s Wernerom Schröterom scenár k filmu Malina podľa románu Ingeborg Bachmann. Roku 1989 vyšiel ďalší román Lust (Slasť), o rok neskôr Der Ausgesperrten (Vyvrhnutí) a roku 1995 Die Kinder der Toten (Deti mŕtvych). Od roku 1993 je čestnou predsedníčkou Rakúskej asociácie dramatikov.
V slovenskom preklade Jany Bžochovej-Wild vyšli Milenky v roku 1999 v Knižnej edícii časopisu Aspekt. Do časopisu Aspekt Elfriede Jelinek pravidelne prispieva svojimi esejami.
„Keď nemôžem odísť ja, môžu odísť aspoň moje hry,“ povedala ELFRIEDE JELINEK pred dvoma rokmi, keď sa v Rakúsku dostala do vlády strana Jörga Haidera a zakázala hrať svoje hry v rakúskych divadláchElfriede Jelinek je jedným z najvýraznejších zjavov súčasnej rakúskej literatúry. Patrí ku generácii, čo sa narodila tesne po vojne a urobila Rakúsko jedinečným: ako čistučkú krajinu pod Alpami, v ktorej sa nedá dýchať, s autormi vylamujúcimi okná toho idylického dusna spôsobom, ktorý zvyšok Európy nemôže prehliadnuť.
Na Slovensku jej vyšla jediná próza Milenky. Milenky nie sú roztúžené alebo žiadostivé. Sú bez vášne aj citu a milenkami sa stávajú len z túžby mať osud, a kľúčom k nemu je muž. Na minuloročnom Medzinárodnom filmovom festivale Bratislava bol hlavným hitom film Pianistka Michaela Hanekeho, ktorý v tom roku dostal na canneskom festivale najvýznamnejšiu cenu. Nakrútený bol podľa autobiografickej novely Elfriede Jelinek Klavierspielerin, príbehu strohej štyridsiatničky, žijúcej prísne svoj život profesorky klavíra za neustáleho dozoru svojej matky. Pod vonkajšou vrstvou jej disciplinovaného života je čas trávený v sexshope, rezanie vagíny žiletkou, a pod touto vrstvou už len smutné prázdno, nič, smrť zaživa.
Elfriede Jelinek pochádza zo štajerského Mürzzuschlagu, vyštudovala dejiny umenia a hudbu. V sedemdesiatych rokoch začala písať, dnes je laureátkou asi dvadsiatich literárnych a divadelných cien. Jedna z jej hier reagovala na rasistickú vraždu štyroch Rómov v dolnorakúskom Oberwarte. Pred štyrmi rokmi, keď preberala Cenu Georga Büchnera, v ďakovnej reči vyjadrila hlboké pobúrenie nad mäkkým rakúskym postojom k vlastným dejinám.
Hľadáte si byt v Mníchove. Prečo práve Mníchov?
„V Mníchove žijem už tridsať rokov. A nový byt si musím hľadať, lebo o ten starý sme prišli. Manžel je Mníchovčan. Napokon, vždy som chcela žiť jednou nohou v inej krajine.“
Prečo jednou nohou? Lebo sa v Rakúsku už nedalo žiť nastálo?
„Tam sa dá žiť až veľmi dobre. No jedny dvierka by som si chcela nechať otvorené. Tak to bolo vždy.“
Haiderova popularita v Rakúsku v posledných dňoch veľmi klesá. Nezmenila sa tým rakúska klíma?
„Klíma sa nemení len preto, že sa jeden človek stiahne z verejného života. Až ďalšie roky ukážu, či sa vôbec niečo zmenilo.“
Bude to koniec Haiderovej strany?
„V každom prípade sa nezmenila väčšina predpokladov pre kariéru pravicovo-populistickej strany. A to, bohužiaľ, nielen v Rakúsku, ale v mnohých európskych krajinách. Aj tam, kde by to človek ani nepovažoval za možné, ako napríklad v Holandsku. No takýto vývoj sa zdá zvlášť nebezpečný aj na takú nemalú krajinu, akou je Taliansko. Bohužiaľ, všetko to začalo Rakúsko, tým sa pretrhla hrádza v ostatných krajinách. Trocha som dúfala, že tieto hnutia si už nenájdu živnú pôdu. Mýlila som sa.“
Čo môže človek urobiť, keď zistí, že sa mýlil? Odísť?
„Nikdy som nahlas nehovorila o úplnom odchode, o emigrácii.“
Neuvažovali ste o tom?
„Nie. Bolo by to zneváženie mnohých ľudí, ktorí boli naozaj v ohrození života, až tak, že v minulosti museli ujsť, emigrovať. Zažila som to aj vo vlastnej rodine. Nechcem emigrovať, len už nemám chuť zúčastňovať sa politického života. Robila som to veľmi dlho spolu s mnohými kolegyňami a kolegami, ale aj tak sa nám nepodarilo nič zmeniť.“
Má umenie niečo meniť?
„Asi nie. Vlastne to od umenia ani nemožno žiadať. Jediné, po čom teraz túžim, je stiahnuť sa.“
Aj napriek tomu, čo hovoríte o emigrácii, keď vstúpila do vlády Haiderova strana, povedali ste, že keď nemôžete odísť vy, odídu vaše hry. Ak nemôžu emigrovať umelci, majú emigrovať ich hry?
„O emigrácii som nikdy nehovorila. Povedala som len, že by som teraz radšej žila inde než v Rakúsku. A zakázala som hrať svoje hry v štátnych divadlách.“
Čím vám prekážajú štátne divadlá?
„Štátne divadlá slúžia a vždy slúžili predovšetkým na reprezentáciu štátu. A to som nechcela. Vydržala som to dva roky. Potom som už nevidela veľký zmysel v tom, aby som sa búrila ako jediná alebo jedna z mála. Stalo sa z toho kŕčovité gesto, v podstate gýč.“
Je to trvalý dištanc?
„S hrou o stavbe priehrady v Kaprune – to je rakúsky povojnový mýtus – ktorej by nikde inde nerozumeli, sa vraciam do Viedne. A už predtým budem na festivale Štajerská jeseň. Táto vláda je už našťastie históriou. Bola to veľmi krátka história. Nikdy by som neverila, že sa vôbec tak dlho udrží. Tá vláda, nie história.“
Existuje ešte dnes v Rakúsku Haider ako veľká téma?
„Bojím sa, že tá téma ešte dlho nezmizne.“
Čo je na ňom vlastne také nebezpečné?
„Možnože Haider ani nie je taký nebezpečný, ale ten humus, na ktorý dopadá, je ešte stále veľmi úrodný. Z historických a politických dôvodov, ktoré tu teraz nemôžem všetky rozvádzať, sa Rakúsko nemuselo naozaj pozrieť do tváre svojmu podielu na nacizme – ktorý bol veľký, dokonca rozhodujúci.“
Prečo sa na to zabudlo?
„Vďaka rýchlej štátnej zmluve boli všetci zasa nevinní. Prišli úspechy v športe – Nemci po vojne vyhrali majstrovstvá sveta vo futbale, v Rakúsku nás vykúpili od viny lyžiari. Nepotrebovali sme si uvedomiť, že Hitler mal svoj antisemitizmus z Rakúska, z rakúskych brožúrok. A tiež, že keď odišiel do Nemecka, bol to politicky hotový človek. Ak sa politik ako Haider od tejto minulosti nedištancuje a navyše buduje svoju stranu na vodcovskom princípe, potom je nebezpečný, tak ako každý stranícky líder, ktorý sa o niečo také pokúša.“
Rakúsko sa občas javí ako budúci variant Slovenska: podobná veľkosť, podobné tradície, podobná historická identita obete. Myslíte si, že je to tak?
„Bohužiaľ, o Slovensku toho viem príliš málo. Malé krajiny sú vždy náchylné ku korupcii, lebo každý každého pozná. A majú sklon obracať sa proti menšinám. Byť agresívne.“
Je to tak, že my sami sa vždy považujeme za neškodných, lebo sme malí?
„Áno. Veľmi sa o malých krajinách nehovorí. A to práve preto, že vo väčšom meradle sú bezvýznamné. V niektorých z budúcich nových krajín Európskej únie sa veľmi bojím o Rómov.“
Myslíte aj Slovensko?
„Aj Slovensko. V Rakúsku sme už mali referendum – Österreich zuerst, Rakúsko prvé, ktoré sa nebezpečne pohralo s nepriateľstvom k cudzincom, špekulovalo s ním. Politika by nikdy nemala oslovovať najnižšie inštinkty ľudí.“
Čím je pre vás Nemecko znesiteľnejšie?
„Povedala by som, že v Nemecku lepšie funguje žurnalistika.“
Ako lepšie?
„Lepšie odkrýva lži. To sa však v posledných rokoch, za vlády, ktorá práve padla, už zlepšilo aj v Rakúsku. Aj tam teraz žurnalistika funguje lepšie než predtým. Pred niekoľkými rokmi si umelci povedali, že to musia vziať do rúk. Mali sme pocit, že nikto tak jasne nevidí všetky tie hrozivé politické tendencie. Novinárky a novinári sa už zobudili aj v Rakúsku. Konečne.“
Stačí vám, aby lepšie fungovala žurnalistika?
„Nemecko má liberálnejšiu, kritickejšiu verejnosť. A z toho pochopiteľne vyplýva, že aj masmédiá berú svoju službu verejnosti vážne. Pozrite – v Rakúsku dominuje Kronenzeitung a časopisy takzvaného Fellnerovho koncernu ako News, Profil, Format. Nemecko ako krajina, obsadená Spojencami, bola nútená urobiť niečo, z čoho vyrástla kritickejšia, demokratickejšia verejnosť. To Rakúsko nikdy nemuselo.“
Aké témy dnes zaujímajú rakúskych dramatikov?
„Neviem. Viem len, aké témy zaujímajú mňa.“
Aké témy zaujímajú vás?
„V podstate predsa každý pokračuje stále vo svojej jedinej téme, jedinej knihe alebo hre. Pre mňa je to stále stŕhanie masky nevinnosti, zdanlivo nevinných, súkromných a neutrálnych vecí ako sex alebo šport, voľný čas alebo turistický ruch.“
Film Pianistka mal na Slovensku veľký úspech. Vaša novela Pianistka tu však ešte nevyšla. Čo zostalo v tomto filme z vášho textu? Čo v ňom zostalo z vás?
„S tým filmom som vlastne nemala do činenia, len som dodala predlohu. Inak som to ani nechcela. Chcela som svoju knihu, takpovediac, vydať napospas.“
Dali ste voľnú ruku režisérovi Michaelovi Hanekemu?
„Tak. Režisér si s textom potom urobil, čo chcel. Pre mňa nie je zaujímavé dívať sa na sfilmovanú knihu. Zaujíma ma dozvedieť sa o mojej práci to, čo som predtým nevedela.“
Čo to bolo v tomto filme?
„Film rozložil ťažiská príbehu inak – práve to bolo pre mňa zaujímavé. Presunul hlavnú váhu z prepletenia matka – dcéra smerom k ľúbostnej zápletke medzi Erikou a jej žiakom. Preto sa mocenské pomery naraz odrážajú úplne inak. Neviem to povedať lepšie.“
Peter Turrini hovorí, že povojnová rakúska generácia spisovateľov a dramatikov – vrátane vás – má zvláštnu citlivosť na intoleranciu voči inakosti. Čím to je?
„Na to nemám odpoveď. Neviem, ako to, že niekto je príliš citlivý na intoleranciu a nespravodlivosť. Možno to mám z rodiny, mnohých mojich príbuzných počas nacizmu prenasledovali a mnohí zahynuli. A tak som v podstate povinná si takéto veci všímať. Hoci by som si svojich príbuzných nikdy nemohla a ani nechcela prišpendliť na hruď ako metál.“
Napísali ste, že aj vy máte právo militantne obhajovať svoje hodnoty. Francúzsky novinár Bernard Henri Lévy, ktorý sa práve vrátil z Afganistanu, tvrdí, že bolo správne vojensky zasiahnuť. Teraz sa blíži možná vojna s Irakom. Zdieľate protesty mnohých európskych intelektuálov proti možnému americkému útoku na Irak?
„To je veľmi ťažká otázka. Keď vidím obrazy toho, ako Taliban týral Afganistan, najmä ženy, a žiadna moc na svete nič nerobila, tak ten zásah už len preto považujem za oprávnený. Bola to neopísateľná brutalita – tamojšie ženy boli na tom horšie ako v Nemecku zvieratá, ktoré chráni zákon. Pokiaľ ide o trestnú výpravu za teror 11. septembra, o tom sa z hľadiska medzinárodného práva určite dá dlho debatovať. Som presvedčená, že každý národ má právo byť oslobodený od teroru, nielen Nemci od teroru nacistov.“
A čo možný útok na Irak?
„Je to ťažká a rozvetvená téma, ktorá je rozhodne nad moje sily. Isté je, že útok na protivníka bez predchádzajúcej agresie nie je medzinárodno-právne krytý, bola by to zakázaná útočná vojna, a preto som rozhodne proti. Aj proti terajšiemu vojnovému štvaniu.“
Aké máte skúsenosti s islamom v Rakúsku a v Nemecku?
„Pre ženu má islam v sebe niečo strašidelné.“
Strašidelné?
„Chcem veriť, že má mierumilovné úmysly. Chýbajú mi odmietavé slová či aspoň slová odstupu z úst veľkých vzdelancov a duchovných tohto náboženstva voči hroznému teroru proti nevinným ľuďom na Blízkom Východe.“
Netýra aj Saddám Husajn Irak a jeho režim ženy?
„Treba rozlišovať: situácia žien, pokiaľ viem, je v tejto islamskej krajine lepšia než v mnohých iných, prísne moslimských krajinách. Lepšia než, napríklad, v Saudskej Arábii, ktorá je spojencom Ameriky a jej ropných záujmov.“
A režim Saddáma Husajna?
„Iracký režim je, samozrejme, katastrofálny, aj keď by som nepovedala ako Hans Magnus Enzensberger, že Saddám je Hitler. Skôr je ako Stalin. Samozrejme, že treba zabrániť tomu, aby Irak vyrábal zbrane hromadného ničenia – veď ich už čiastočne aj použil. No keď prestanete brať na vedomie to, na čom stojí právny štát, keby už nemalo platiť medzinárodné právo, potom, koniec koncov, utrpíme stratu všetci, naša civilizácia, ktorá je postavená na právnom štáte.“
Autor: ANDREA PUKOVÁMARTA FRIŠOVÁ
