FOTO - AP
Phill a Paul Hartnollovci, britskí bratia tvoriaci elektronické tanečné duo Orbital, sú zberateľmi zvuku. Hľadajú ho, či už vychádza z hudobných nástrojov, existujúcich albumov, alebo pochádza z ruchu ulice. Keď ho majú dostatok, pracujú na vlastných nahrávkach.
Ich schopnosť vytvárať z rôznorodých zvukov hudbu dostáva aj tých, pre ktorých je elektronická hudba príliš zvláštna. Od najstaršej nahrávky Chime až po tohtoročnú Frenetic. Hartnollovci pracujú s hudbou ako sochári zvuku. Niektoré z ich najlepších kúskov sa túto jeseň dostali na ich prvý kompilačný album Work 1989-2002.
„Posledných trinásť rokov sme prežili v podstate bez vážnych rán,“ vracia sa do minulosti Paul v rozhovore pre The New York Times, „nikdy sme neboli supermódni ani nemódni, vždy sme si robili to, čo sme chceli.“ Ich najlepšie práce sa približujú nahrávkam skladateľov minimalu, súčasnej odnože vážnej hudby. Splietané melodické linky v skladbách The Box z albumu In Sides alebo Are We Here z nahrávky Snivilisation majú svoju drámu, vnútorný pokoj a teplo, aké z elektronickej hudby vychádza iba občas.
Hartnollovci sa považujú skôr za skladateľov ako hudobníkov, aj keď v čase dospievania v juhoanglickom mestečku Sevenoaks hral Phill na saxofón a Paul na gitaru. „Z hudobnej stránky dnes nehrám na žiadny nástroj,“ rozmýšľa Paul. „Určite by som nemohol dnes vystupovať s gitarou. O to ale nejde. Ja milujem skladanie.“ A Phill dodáva: „Elektronická hudba nás inšpirovala, aby som vymenil saxofón za gitaru.“
Prvú nahrávku urobili v spálni svojich rodičov koncom 80. rokov, keď sa tanečná hudba iba prebúdzala a kluby začali hostiť prvé nekonečné párty. Orbital začali vystupovať na pódiu, správaním pripomínali hudobnú skupinu dídžejov, ktorí vtedy skôr pripomínali anonymných technikov.
Obkolesení všadeprítomnou technikou často mixovali tak, že to prerastalo do improvizácie, ktorá vznikala z pripravených trackov. Menili zvuk, pracovali s rytmom, jedna melódia plynule striedala druhú, v závislosti od toho, ako každý deň vstali z postele.
Orbital sú zaradení do škatuľky „dance“, avšak od roku 1993, keď ich kritici vyhlásili za najlepšiu elektronickú skupinu, vydávajú albumy príliš nepraktické pre svet tanečnej hudby. „Keď hráme naživo, nemôžeme hudbu zastaviť. Ak ju stopneš v klube, považuje sa to za chybu. Asi preto nerobíme skutočné tanečné albumy. Na koncerte sú všetky piesne v jednej tónine a v rovnakom rytme, a to nás trochu zväzuje,“ hovorí Paul.
Lenže rovnako zväzujúcou je obmedzená kapacita cédečka a väčšina skladieb skupiny existuje na ich najnovšej výberovke v skrátených verziách. V súčasnosti sú po prvýkrát bez nahrávacieho kontraktu. Ich posledný radový album The Altogether vyšiel pred rokom a elektronické duo sa pozerá po ambicióznejších projektoch.
„Chceme robiť filmovú hudbu,“ tvrdí Paul Hartnoll. Ich inštrumentálky už znejú z letného hollywoodskeho krváku XXX, kde si zahrali aj vedľajšie úlohy. Oni však čakajú na oveľa lukratívnejšiu ponuku.
(peb)
