/ovite vydáva za jednoznačný tunel „spoločenského agregátu“ pod krycím názvom „slovenskí top-treťosektoroví profesionálni občania“.

Ale na druhej strane - sám som koordinátorom grantového programu Okrúhly stôl Ekumenickej rady cirkví v Slovenskej republike (v rokoch 1996 - 2002 podporených viac než 550 individuálnych projektov cirkví a aj mimovládnych organizácií v celkom objeme 53,2 milióna Sk). A keď zacítim šancu zo strany zahraničných darcov, kladiem si za PRVORADÚ úlohu voči Slovenskej republike urobiť všetko preto, aby sa tieto prostriedky „do Slovenska“ dostali. To, že treťosektoroví top-manažéri „precenili“ retenčnú schopnosť prostredia, je vec, na ktorú budú mať zainteresovaní rozdielny názor ešte dlho.

Ešte ťažšie je pre „zháňača peňazí“ zachovať si chladnú hlavu a voľnosť rozhodnutia v prípadoch, keď účel, na ktorý majú byť ponúkané peniaze, je objektívne limitovaný takými „geopolitickými uzávierkami“, ako sú slovenské voľby (volebné projekty) či zmena priorít zahraničných darcov. Ale, Slováci, či to nepoznáme z decembrových nákupných smrští podnikateľov?

Dovoľte mi ubezpečiť všetkých nihilistov a bleskových „hrdelných sudcov“, že „z prsta vycucaný program“ sa obhajuje veľmi ťažko. A to aj spätne! A v tom spočíva cena, ktorú zaplatia tí, čo manažovali kritizovanú distribúciu treťosektorových zdrojov na Slovensku. Tí darcovia nie sú na hlavu padnutí a poznajú iks iných miest na zemeguli.

Programové priority a procedúry sa musia zmeniť, a aj sa zmenia. Ale či Slovensko operatívne vygeneruje schopných programových lídrov v ústrediach re-grantových organizácií, ale najmä schopných projektových, tzv. implementačných lídrov v teréne, je veľký otáznik. Podoba v neschopnosti Slovenska okamžite predkladať akceptovateľné projekty pre prístupové a štrukturálne fondy EÚ určite nie je náhodná.

A sme možno pri jadre problému: Aká časť Slovenska je mentálne vybavená akceptovať tretí sektor inak ako sektu vyvolených, dobre platených deličov peňazí? Aký bol postoj politicko-ekonomických elít voči kapitalizácii tretieho sektora výnosom z privatizácie? Kto bol a bude schopný v parlamente zakričať, že granty, dary, mäkké pôžičky a pod., sú vlastne „zárodočný kapitál“ pre ducha, ktorý sa ešte neobalil tukom bohatstva a nudy hypermarketov a virtuálnych disneylandov?

Samozrejme, je škoda každého nepodporeného klubu v pivnici. V Bolívii som videl, že chudobná komunita najskôr dostala jeden či niekoľko grantov, potom si museli požičať a splatiť od mimovládnej organizácie tri kolá mikropôžičky a až keď to úspešne absolvovali, tak ich mohla akceptovať aj komerčná banka.

Kto to tu stále „smoklí“ za novými myšlienkami, osobnosťami a činnosťami s vyššou daňou z pridanej hodnoty? Čo to je 1-percentný podiel mimovládneho sektora na tvorbe HDP, keď Volksvagen ohrozuje celozávodnou dovolenkou kurzovú stabilitu Slovenska? Kto nebol schopný do dnešného dňa legislatívne ošetriť inštitút dobrovoľníka, zapojiť ho do ekonomicko-sociálneho cyklu a tým znížiť nezamestnanosť a bojovať s kriminalitou mládeže?

A kto je schopný počúvať, že dar je nástroj na zmenšovanie spoločenského napätia medzi bohatými a chudobnými, lebo dáva bohatým šancu, že popri poľudšťovaní svojej dravosti, zároveň rozširujú spoločenskú akceptáciu existencie bohatstva a dáva „chudobným“ subjektívny pocit bohatstva a komunitnej prospešnosti, ktoré sú pre nich často podstatnejšie ako tučné auto?

Áno, Fero Taraba je papagáj, ktorý nehovorí nič viac. Nech teda „visí“ ako otázka, či niekto/niečo iba predbehol dobu, alebo či niekto/niečo vôbec môže byť plošne akceptovaný/é slovenskou realitou. Ešte stále je tu všetko tak, ako má byť.

Autor: RADOVAN GROLLMUSkoordinátor grantového programu Ekumenickej rady cirkví