Chodby v Justičnom paláci pripomínajú nemocnicu. Nervózni ľudia čakajú na svoje procesy. FOTO SME - PAVOL MAJER
„Niektoré rozhodnutia súdov vyvolávajú veľké pochybnosti o dôveryhodnosti slovenskej justície,“ povedal Daniel Lipšic, podpredseda KDH. Práve o ňom sa v kuloároch hovorí ako o novom ministrovi spravodlivosti, hoci sám to nechce potvrdiť. Ďalším kandidátom je bývalý ústavný sudca Ján Drgonec z ANO.
Sami sudcovia nevedia, kto bude ich rezort riadiť. „Mňa to veľmi mrzí, určite by sme si zaslúžili aspoň trochu informovanosti,“ povedala Soňa Minxová, podpredsedníčka Združenia sudcov Slovenska.
Čo musí nový minister urobiť najskôr? Zrýchliť súdne konanie a posilniť zodpovednosť sudcov vo vzťahu k ich nezávislosti, odpovedal Lipšic. Nový minister by mal podľa Minxovej riešiť otázky komunikácie medzi ministerstvom a sudcami, ale aj oblasť sudcovskej etiky. „Tam ešte vidíme množstvo otázok,“ povedala.
Kauzy ako prepustenie Lexu či siedmich údajných košických mafiánov otriasli dôverou ľudí v nezávislosť súdnictva. Ale niekedy vyvoláva ešte väčšiu nedôveru ich osobný kontakt so súdnou mocou. Vtedy, keď sedia v súdnej sieni a sledujú často znudených sudcov, ktorí pritom často rozhodujú o ich osude.
Vražda a zaspávajúci sudcovia
Široké a prázdne chodby Justičného paláca pripomínajú nemocnicu. Premávajú sa po nich právnici a sudcovia s kopami papierov, na laviciach sedia nervózni ľudia. Ako vyzerá bežný deň na krajskom súde?
Vo veľkej pojednávacej sieni číslo 91 je na programe vražda. V sále je ospanlivé ticho. Dvaja mladí obžalovaní odovzdane sedia pri policajtoch a bez pohybu sledujú sudcu Kubíka, štyridsiatnika s krátkymi čiernymi vlasmi. Ako jeden z mála javí záujem o prípad, pýta sa a tlačí svedkov k odpovediam.
Ostatní členovia senátu, väčšinou starší ľudia vo fialovo-čiernych kabátoch, sú z dlhého procesu zmorení. Nemajú žiadne otázky, nedávajú pozor a trochu sa nudia. Sedí tam zrejme aj prokurátor s obhajcom, ale nevedno, kto je kto, lebo za polhodiny nepovedali ani slovo.
Prichádza svedok - Ukrajinec a známy obžalovaného. „Ste s obžalovaným v príbuzenskom vzťahu,“ pýta sa rutinnú otázku Kubík. „Áno,“ odpovie chybne nervózny svedok. „No to asi nie ste,“ zasmeje sa Kubík a nadiktuje zapisovateľke jeho údaje a zopár procesných čísiel.
Sudkyňu s veľkými okuliarmi a výrazne červenými perami príliš nezaujíma, čo o vražde hovorí Ukrajinec. Pohľad jej behá po celej miestnosti, klipká očami a po chvíli je hlava padá nabok. Na pár sekúnd zavrela oči.
Po chvíli svedok už nemá čo povedať a sudca Kubík sa obráti ku kolegom: „Má ešte niekto otázku?“ Sám neverí, že by niekto chcel niečo povedať. Zaspávajúca sudkyňa aspoň na chvíľu ožila.
Proces pokračuje. „Vonku už nečaká žiadny svedok,“ ohlásila okolo pol jednej mladá zapisovateľka. Mal prísť aj znalec zo súdneho lekárstva, ale je na služobnej ceste vo Viedni. „Proces musíme odročiť,“ rozhodne Kubík. „Na 24. októbra. Chce niekto niečo dodať?“
Opäť sú všetci ticho, ale nečakane sa ozve obžalovaný v bielej košeli. „Chcem, aby môj batoh ostal na vrátnici väzenia,“ hovorí zúfalo. „Ale napísali ste tam len šatstvo,“ odpovedá sudca a volá obžalovaného k sebe. Policajt s prísnym pohľadom ide za ním ako tieň. Sudca mu podpíše batoh a pojednávanie sa končí.
„Na súde nehľadajte spravodlivosť,“ zhodnotila pojednávanie staršia pani, sestra zavraždeného. Na súde strávila s priateľkou celý deň. „Kašlú na to, prokurátor za celý čas nepovedal ani slovo. Ale sudca bol dnes naozaj skvelý, aj sa zaujíma, aj má konečne mikrofón.“
„Doteraz ho nemal,“ pokračuje jej priateľka. „Minule to bolo hrozné. Prišiel psychológ, čo ani nevedel poriadne hovoriť. Sudca nerozumel a nevedel zapisovateľke ani nadiktovať tie komplikované slová.“
Nie vo všetkých súdnych sieňach majú počítač.
Súdia sa o peniaze
O niekoľko chodieb ďalej sa odohráva občianskoprávny spor o 26-tisíc korún. Pri príchode sa dve právničky priateľsky pozdravili. „No a čo? My sa na seba nehneváme,“ povedala právnička zastupujúca svojho klienta a dodala, že ak by sa nevhodne zatvárila, mohlo by sa jej to na pojednávaní vypomstiť.
Vybavenie pojednávacej miestnosti bolo veľmi jednoduché. Zapisovateľka písala na starom písacom stroji. Hneď na začiatku pojednávania sa sudkyňa, ktorá pôsobila veľmi prísnym dojmom, spýtala oboch žien, či sa nechcú zmieriť.
Obe začali vysvetľovať svoje stanoviská. Sudkyňa ich spolu so zapisovateľkou veľmi pozorne sledovala. Chvíľami to vyzeralo, ako na tenise. Hlavy sudkyne a zapisovateľky sa otáčali na obe strany podľa toho, ktorá žena práve hovorila.
Keď bolo jasné, že k zmiereniu nedôjde, sudkyňa zvýšila hlas a prikázala: „Dobre, sadnite si! Ticho, sadnite si!“ Sudkyňa vzápätí rýchlo prečítala spis a na chvíľku všetkých poslala von z miestnosti. Ženy, ktorých sa spor týkal, sa zatiaľ medzi sebou bavili ako dobré známe. „Viete, ja chcem len svoje,“ hovorila jedna druhej. Tá chápavo prikývla.
Pri čítaní rozsudku museli všetci stáť. Žena, ktorá súd prehrala, sa len nespokojne uškrnula. Rozsudok však pred sudkyňou nekomentovala. Keď však vyšla von, okamžite svojej sokyni povedala, že sa odvolá. „Mne to za to stojí,“ vyhlásila a po celý čas sa vľúdne usmievala. Celý proces netrval viac ako 20 minút.
Nie všetky spory sú takéto jednoduché. V inej časti budovy postáva na chodbe pred dverami pojednávacej siene advokátka v modrom saku. „Ja len vymáham pohľadávky. Je to nezaujímavá rutina,“ povedala, keď ju volali do siene.
Sieň je malá miestnosť s jednoduchým čiernym nábytkom a štyrmi ľuďmi: prívetivou sudkyňou, mladou zapisovateľkou s písacím strojom, právnou zástupkyňou a obyčajným chlapíkom, ktorého dali na súd, lebo dva roky neplatil akési poplatky, zrejme plyn. Teraz mu hrozia úroky 55-tisíc korún.
„Tak, čo s vami, pán Kováč?“ povzdychla si sudkyňa. „Navrhujem obom stranám zmier. Nechcete mu tie úroky odpustiť?“ pýta sa zástupkyňa s nádejou v hlase. „Nemôžem, nemám také inštrukcie.“
Pán Kováč je viditeľne nervózny, v reči sa zadrháva a ťažko formuluje vety. „Ja nie som neplatič. Nevedel som o upomienkach, lebo som býval inde. Všetko, čo som mal, som zaplatil,“ hovorí a sudkyňa chápavo prikyvuje. Ale prokurátorka mu nedá pokoj a vyzerá to na dlhé pojednávanie.
Autor: MICHAL FRIŠROMAN PATAJ
