Každý z nich má precízne vypracovaný zoznam.
ské pomery. Majitelia honosných víl a autoparku, za ktoré by sa nemusel hanbiť ktorýkoľvek z najbohatších Slovákov, oficiálne figurujú ako podnikatelia. Domáci však vedia svoje.
„Aký podnikateľ? Úžerník je to! Ukážte mi jedného gádža, ktorý má sedem áut! Príďte sa pozrieť, keď budú sociálne dávky. Tu budú v rade stáť a vyberať lóve,“ pozýva nás jeden z Rómov. Na otázku, či aj on je rómskym „bankárom“ dlžný, sa len trpko usmeje. „Všetci sme dlžní. Ešte aj moje deti a vnuci budú dlžní. Je to mor, cholera.“ Potom bez slova odíde.
Je štvrtok 19. septembra. Na námestíčku v Kecerovciach postávajú skupinky Rómov. Čakajú na sociálne dávky. Sú medzi nimi aj dobre oblečení muži a žena v hrubej páperovej vetrovke. S notesom v ruke striehne na svojich dlžníkov, ktorí postupne vychádzajú z pošty. Žena ich odvádza za budovu, aby neboli až tak na očiach. Priamo pod oknami obecného úradu inkasuje splátky aj s úrokmi. Žena si urobí do bloku poznámku a na rade je ďalší. Tak to ide celé predpoludnie, celé tri dni.
Mesačne vyplatia v Kecerovciach dávky vo výške 2,5 milióna korún. Väčšinu peňazí zhrabnú úžerníci.
„Keď som si prvýkrát požičal, za tisícku som musel zaplatiť o tristo korún viac. Nemohol som dlh naraz vrátiť, preto som si zase požičal. Ale za tisícku pýtal ďalšiu navyše. Keď nezaplatím, opäť mi požičia, ale úrok sa zase zvýši. Za tisícku chce tri. A tak to ide dokola. V obchode nám dakedy dajú na sekeru. Ale za obyčajnú klobásu potom zaplatím tri stovky a cigarety ma vyjdú na sto korún,“ čertí sa mladý Róm z osady Kostoľany. Ostatní prikyvujú. „Je to tak. Bol som si pre sociálku. Musel som všetky peniaze odovzdať. Ešte si ich skontrolovali podľa pásky. A potom mi znovu požičali. Prvýkrát som potreboval peniaze na svadbu. A potom to už išlo,“ hovorí ďalší. Pritom sa bojazlivo obzerá. „Úžerníci žijú v hornej osade. My sme chudobní. Na nás si dovolia, nás okrádajú.“
„Jeden je na kandidátke ROI. Má tam napísané, že je podnikateľ. Nikde nerobí. Žije z úžerníctva. Ale ja som vám nič nehovoril. Nikdy ste ma nevideli. Jasné?“ „Čites,“ okríkne ho manželka a ťahá ho preč. „Dajte mu pokoj! Chcete, aby ho zabili?“
V osade smerom na Čižatice žije väčšina Rómov v upravených, murovaných domoch. „Všetci vieme, kto sa živí úžerou. Ale pred políciou sme nemí, lebo aj tak nič neurobí,“ tvrdí jeden z nich.
Rómska občianska iniciatíva mala z Keceroviec jediného kandidáta. „Vzdal som sa kandidatúry. Nie som podnikateľ, som nezamestnaný. Bol to omyl. Neviem, ako sa to mohlo stať,“ hovorí 41-ročný Marián, bývalý zamestnanec železníc.
O úžerníctve sa baviť nechce: „Vy veríte romákom? Len kecajú. Aké úžerníctvo? Práve naopak. Pomáhame si. Keď by ma napríklad brat alebo bratranec poprosil, prečo by som mu nepomohol? Ha? A bez úrokov. Veď sme rodina!“ (sen)
FOTO PRE SME – ROBERT SÁNDOR
