Chcem vám predstaviť najstaršieho „globalizátora“, na ktorého si pamätám od doby, v ktorej sa nikomu o tomto slovíčku ani nesnívalo. Bola ním moja stará mať. Za pásom jej štrkotali dva veľké kľúče uviazané na zástere zvanej „farbenica“. Jeden kľúč bol od pivnice, v ktorej ležali v peknom rade sudy perlivého vína a za nimi stáli demižóny a okolo ktorej keď sme prechádzali, tak sa nám zbiehali slinky v ústach. Stačilo si pomyslieť, že na policiach sú naukladané bochníky voňavého domáceho chleba. Zo žŕdok visia klobásy, šunka a slanina. V múčnici je zásoba múky, pri nej veľké koše plné slepačích vajec, v geletách bravčová a hydinová masť, v mliečnikoch mlieko a smotana pripravená na mútenie. Nezabudnime ani na dobrý slivkový lekvár vo veľkých hlinených hrncoch a rôzne druhy zaváranín! Všetky tieto dobroty boli starostlivo zamknuté. Do komory, okrem trhových dní, nemal nikto prístup, iba stará mať. Každý deň uvarila jedlo, ktoré bolo také skromné, ako by naša komora bola prázdna. Keď bol trhový deň, naložila spolu so starým otcom rôzne druhy potravín na voz. Starý otec zapriahol kone a odišli do okresného mesta predávať všetko, čo sa speňažiť dalo, teda aj hydinu zo dvora. Peniaze mala naša stará mať dobré uschované. Dostať od nej korunu, to bolo umenie! Ľahšie by ste ošklbali dva dni uhynutú hus, ako od nášho „globalizátora“ dostali čo len jednu bankovku.
Najstarší brat, ktorý študoval na gymnáziu, kradol vajíčka hneď po znesení z kurína a schovával si ich „na horšie časy“. Keď potreboval peniaze na zošity, odniesol ich predať do „koloniálu“. Také pomenovanie mal obchod v našej obci. Otec a starý otec si už pri mlatbe ukrývali vrecia s obilím do slamy v stodole, aby mali cez rok čo predávať – na cigarety či dohán do fajky.
Naše gazdovstvo bolo veľké. Chlapi sa na ňom po celý rok narobili. Chovali deväť kusov dobytka, tri ošípané aj prasnicu. Dvor bol plný hydiny. Dvadsať husí, kačíc a sliepok aspoň tridsať. Pri väčšom majetku sa všetko vychovalo. Nikto z nás však nebol prekŕmený a netrpel na zvýšený cholesterol. Možno iba stará mať. Bola nízkej postavy, ale poriadne obézna. Keď ju chcel starý otec nahnevať, tak ju doberal: „Nám poriadneho jedla neuvaríš. Všetko len predať, ale sebe si dopraješ. Lepšie je ťa preskočiť, ako obchádzať.“ To starú mať vždy rozčúlilo.
V zimných mesiacoch mali naši rodičia výročie svadby. Bola nedeľa a stará mať odišla do kostola na prvú svätú omšu. Na radosť našich oslávencov si zabudla preložiť kľúče zo zástery do vrecka na spodnej sukni. Tak to vždy robievala, keď odchádzala z domu. Pokiaľ naša matka dojila kravy, otec vzal kľúče, odomkol pivnicu a vytiahol do fľaše víno. V komore nabral lyžicou husaciu masť do kastrólika. Pripravil sviatočné raňajky. Hrianky, ktoré si my robíme v rôznych hriankovačoch, urobil na horúcej platni sporáka. Ešte horúci chlieb potrel cesnakom a namastil masťou. Vo vode uvaril klinčeky a cukor. Keď voda vrela, nalial do nej víno. Vôňa z týchto špecialít sa šírila až do susedov. Všetci sme si sadli okolo stola a tešili sa z dobrých raňajok. Otec, starý otec a matka si po hriankach vypili vareného vínka. Nám dali dobrý čajík.
Keď prišla stará mať z kostola, dobrá vôňa jej udrela do nosa už vo dverách. Obrátila svoj zrak k vešiaku, kde visela zástera a na nej sa hompáľali dva veľké kľúče. Oklamať sa však nedala. Hneď začala robiť krik: „Len čo vytiahnem nohy z domu, už sa tu rozgazdováva. Z vás mladých by už len boli hospodári. Vy mole do peňazí!“ Neviem, čo všetko ešte stará mať nakričala, kým ju starý otec nezahriakol: „Nekrič už toľko, mamka! Naši mladí majú dnes výročie sobáša, tak sme si trochu dovolili. Poď si s nami vypiť na ich zdravie. Veď sa celý rok narobia na majetku!“
Moja stará mať predbehla našu dobu o šesťdesiat rokov. Naučila som sa od nej gazdovať a robiť „globalizátora“. Môžete mi zveriť svoje peniaze. Koľko z nich potom uvidíte? To si domyslíte! Hádam nebudem horší „globalizátor“ ako moja stará mať?!
VALÉRIA NEHÉZOVÁ,
Kozárovce
