Vo Vincentovi Šikulovi vstúpil do slovenskej literatúry 60. rokov vášnivý rozprávač bez predsudkov a bez apriórnej ideologickej schémy. S akýmsi vrodeným zmyslom zachytiť nezachytiteľné, práve to, čo tvorí jedinečnosť človeka a času. Človek u Šikulu totiž skrýva v sebe obrovské schopnosti a možnosti byť človekom a Šikula ich v ňom hľadá, prebúdza a odhaľuje jeho skrytú vnútornú monumentalitu. Pristihuje ho vo chvíli, keď sa v ňom ľudskosť prejavuje najneočakávanejšie a najmocnejšie. A túto chvíľu chce urobiť večnou.
Pri takomto výsostnom sujetovom básnikovi si však treba uvedomiť, že všetky uvedené hodnoty hľadá a nachádza tam, kde ich dovtedy hľadali iba nemnohí. Hľadá a nachádza ich v takzvaných okrajových, zanedbaných oblastiach ľudského života.
V čase, keď sa sféra ľudskej opravdivosti nebezpečne zužovala (a ako sme sa už stačili presvedčiť, taký čas je tu vždy), Šikula ju úporne hľadal tam a v tých ľuďoch, kde sme ju takmer vôbec nehľadali. Vniesol do života a myslenia novú hierarchiu hodnôt. Pokiaľ sa jej držal, vytváral aj sám ďalšie hodnoty, keď ju porušoval, zanechávalo to stopy na jeho diele. Zo zápasov a skúšok, ktorým bol vystavovaný ako človek i ako spisovateľ, nevychádzal vždy víťazne. Predsa však napokon vždy dokázal dospieť k potvrdeniu toho, čo v súvislosti s jeho dielom nazývam kresťanským humanizmom, tak ako ho vyslovil v románe Ornament.
Nikdy nezabudneme na Šikulovu Rozárku, na hľadanie a nachádzanie autenticity človeka, ktorému je cudzí akýkoľvek vlastnícky charakter. Šikula vytvoril predstavu človeka, ktorý chce dávať a nie brať. Predovšetkým nechce vlastniť. Aká je táto krásna predstava, cudzia dnešnému svetu a ako veľmi mu bude chýbať. Alebo mu už aj chýba?
V jednej z poviedok druhej Šikulovej knihy Možno si postavím bungalov sa okrem toho, že človek stráca schopnosť a potrebu myslieť, uvažovať o takzvaných „zbytočných veciach“, hovorí najmä o vášnivej túžbe človeka po čistote v tom najširšom zmysle. Celá kniha je rámcovaná na začiatku a na konci predstavou čistoty: „Najradšej by som sa presťahoval do domu, v ktorom ešte nikto nebýval, aby som si bol istý, že je v ňom všetko naozaj čisté, možno si postavím bungalov hore pri Frančišovi a budem s ním chodiť pracovať do hôr.“
Do takého domu v modranských vinohradoch sa presťahoval a i keď celý život v ňom prežiť nemohol, dočkal sa v ňom aspoň smrti.
Česť jeho pamiatke!
MILAN HAMADA
(Autor je literárny kritik)
