Tá smutná správa z telefónu ma omráčila, veď Vinco Šikula patril k bohatierom, ktorých smrť si nikto nevedel predstaviť.
I jeho besedy sa vždy začínali správou o vlastnej nesmrteľnosti: „Bolo nás dvanásť detí, šesť chlapcov, šesť dievčat, všetci žijeme…“
Dlho tu platilo - nielen o deťoch, ale aj o rodičoch. Veď prečo by umierali, keď všetci mali na svete plno roboty. „Víno, chlapče, to je robota.“ Ale Šikulovci mali robotu nielen okolo vinohradov, ale keď sa medzi nimi zrazu objavil spisovateľ - jeden z najväčších rozprávačov, akých slovenská literatúra kedy mala - tak aj okolo jeho kníh.
Všetci mu pomáhali písať svojimi životmi.
Život však bežal - a zrazu sa začalo ukazovať, že aj tá šikulovská nesmrteľnosť je krehká. Zomrel tatko Šikula - a Vincove besedy sa zrazu začínali vetou: „Bolo nás dvanásť detí, šesť chlapcov, šesť dievčat, všetci žijeme, len tatko zomrel…“
Keď zomrel Vincov brat, a po ňom druhý, už ani tento začiatok neobstál.
Starým Šikulom, tým povestným tatkom, sa stal zrazu sám Vinco.
Bol ním ešte pred pár dňami, až do tej chvíle, keď sa v telefóne ozvalo to: „Tato zomrel.“ „Ako, Veronka?“ „Zaspal.“
Nuž spi, Vinco, zdriemni si v tom nebeskom vlaku, čo ťa vezie za príbuznými i za kamarátmi, ktorí sú už tam a vyzerajú ťa. Ale aj v spánku drž dobre medzi kolenami ten demižón, čo vezieš - rátajú s ním. A nám tu po tebe ostávajú tvoje knihy - tá šikulovská nesmrteľnosť, ktorá predsa len existuje.
ĽUBOMÍR FELDEK
(Autor je spisovateľ a prekladateľ)
