ľských šľapajach. Začali sme od dcéry, Veroniky však nebolo, odkazy šli doprázdna, termín uzávierky bol na spadnutie. Keď sme to už prakticky vzdali a hľadali náhradnú rodinnú dvojicu, Verona sa zázračne ozvala, veselo súhlasila, a tak ostalo už sa len porozprávať s otcom.

Naša radosť však bola predčasná, šikulovský tip nakoniec nevyšiel. „Ja by som bol radšej, keby sme to nechali tak, rodinné veci nech zostanú doma,“ nepotešil nás spisovateľov telefonát. V tom hlase nebola neochota, len úprimná a odzbrojujúca presvedčivosť, na ktorú sa ani nepatrilo reagovať naliehaním. „Ale keď zasa bude dáka knižka, to sa potom porozprávame, kedykoľvek,“ rozlúčil sa.

Kedykoľvek sa, žiaľ, zmenilo na nikdy. Popri smútku sa tak do duše vtiera aj pochybnosť, či sme vtedy predsa len nemali trochu viac naliehať. Kto vie, čo je správnejšie? Kto vie, ktorý rozhovor je ten posledný? (ba)