Prológ

Milí priatelia,

každý z nás zažíva dennodenne malé príhody, malé dobrodružstvá, malé príbehy. Ja som ich počas svojho života prežil toľko, že by som ich ani nedokázal spočítať a vy tiež určite nie. Na jeden príbeh si však spomínam veľmi jasne – vždy, keď si večer líham do postele, spomienkami sa prenesiem o mnoho rokov späť, keď som žil v malej podkrovnej izbe s veľkým zrkadlom, starou vŕzgajúcou posteľou, blikajúcou petrolejovou lampou a množstvom kníh, ktorých poctivým štúdiom som sa mal stať váženým pánom advokátom. Nebolo ľahké byť v tom čase študentom, ktorý neustále sníva s otvorenými alebo zatvorenými očami, navyše žije ďaleko od domova. Ale ja by som svoj život nevymenil za nič na svete. Pýtate sa prečo? Nuž preto, lebo by som asi nikdy nezažil to, čo sa mi stalo v jednu noc, keď som na vlastnej koži prežil príbeh, o ktorom vám chcem teraz rozprávať. Možno sa udalosti neodohrali presne takto, ale ja vám ich rozpoviem tak, ako som si ich zapamätal a ako si vy želáte, aby sa udiali.

Práve sa začínalo leto, mal som za sebou poslednú skúšku a čakali ma sladké týždne ničnerobenia kdesi v záhrade za naším domom ďaleko od tohto mesta, profesorov a priateľov.
Všetky veci som už mal zbalené v starom otlčenom kufri po starom otcovi. Sedel som v okne a sledoval, ako sa slnko pomaly stráca za červenými strechami domov. Z papiera, v ktorom som mal zabelenú večeru, dva malé praclíky kúpené v obchodíku na rohu ulice, som urobil lastovičku a vyhodil som ju z okna. Chvíľu sa ľahko kĺzala vysoko nad chodníkom, nad pouličnými lampami, ale zrazu vyletela prudko hore nad strechy. Preletela pomedzi komíny oproti stojaceho domu, zaknísala sa vo vetre a mne sa zdalo, akoby mi zamávala na rozlúčku. Zahla prudko doľava a stratila sa mi z očí. Zrazu som si uvedomil, že tento výhľad mi bude chýbať – bude mi chýbať aj dupot koní a hrkotanie kočov v úzkych uličkách, ranné pokrikovanie predavačov z obchodíkov podo mnou i spev kanárika z okna starého krajčíra, ktorý býva oproti.
Okno som nechal otvorené, pretože noci už začali byť neznesiteľne dusné. Zo skrine som vybral oblek, v ktorom zajtra pocestujem ranným vlakom domov. V duchu som si zopakoval zoznam vecí, ktoré tu nesmiem zabudnúť, na kúsok papiera som načarbal odkaz pre pani Melániu, vdovu po námornom kapitánovi, ktorá mi už tretí rok prenajíma túto izbu, aby nezabudla, že sa koncom leta vrátim, aby so mnou opäť počítala ako so stálym nájomníkom. Keď som si líhal do postele, myslel som už len na to, že ďalšiu noc strávim doma v rodičovskom dome.
Nezaspal som hneď, aj keď som pár posledných nocí prebdel nad knihami. Chvíľu som sledoval mesiac, ako sa stráca a opäť vykúka spoza plávajúcich mrakov. Nakoniec som privrel oči a hlavou mi preletela myšlienka, čo sa mi asi tak bude snívať dnešnú noc, pretože v poslednom čase ma v mojich snoch mátali len páni profesori v tých najbizarnejších podobách a ja ako študent – bezbranná obeť som pred nimi neustále unikal. Možno sa tak moja myseľ vyrovnávala so študentskou zásadou číslo jeden: nikdy neísť na skúšku stopercentne pripravený.
Aj vám sa niekedy stáva, že ste si nie úplne istí, či to, čo vidíte a počujete, je skutočnosť alebo len sen? Mne sa to stáva veľmi často. Presne ako teraz. Zvonku som začul jemný šuchot krídel, ktorý bol stále zreteľnejší, no napriek tomu znel veľmi elegantne a tajomne. O malú chvíľu už bol dokonca taký jasný, že by som bol odprisahal, že mi do izby vletel nejaký vták. V tej tme som však nič nevidel. Imaginárne stvorenie akoby zakrúžilo nad mojou posteľou a usadilo sa nad veľkým zrkadlom, ktoré bolo jednoznačne najväčšou vecou v mojej izbe, pretože siahalo takmer od podlahy po strop. Chvíľu som načúval, čo sa bude diať. Zrazu sa ozvalo tiché cinknutie, ako keď sa nechtiac pri obede dotknete vidličkou pohára. To mi ešte tak chýbalo – mať teraz neskoro v noci u seba takúto nevítanú návštevu. Potichu som vstal z postele a po pamäti som prešiel k stolíku s lampou. Jej knôt horel veľmi slabým plameňom, pretože v nej zostalo už len pár kvapiek petroleja. Lampu som zdvihol vysoko nad hlavu a podišiel som k zrkadlu. Na jeho prastarom ráme, ktorý určite pamätá pár storočí, som však nič nevidel. Lampu som dal nižšie. V zrkadle som uvidel svoju rozospatú tvár. Zase sa mi niečo prisnilo. Sklonil som hlavu – chcel som zhasnúť lampu a ľahnúť si znovu spať. V pravom spodnom rohu zrkadla sa však zrazu niečo blyslo. Zohol som sa, aby som lepšie videl. Myslel som si, že to je odraz niečoho lesklého, čo leží na podlahe pred zrkadlom. Tam však nič nebolo. Ako sa môže v zrkadle blysnúť niečo, čo pred ním ani vôbec nie je? A predsa. To, čo som zazrel v zrkadle, mi úplne vyrazilo dych. V jeho dolnom rohu sa rozprávali dve maličké postavičky. Jedna bola oblečená v tmavom plášti a na hlave mala taký smiešny cylinder. Druhá postavička vášnivo diskutovala, mávala rukami a niečo sa tej druhej snažila vysvetliť. Mala na hlave koženú čapicu a na nej okuliare, aké nosia letci. To od nich sa odrážalo slabé svetlo z mojej lampy. Raz som také okuliare videl v jednom obrázkovom časopise, ktorý na fakultu priniesol môj spolužiak, aby nám všetkým ukázal najnovší vynález – lietadlo. Chlapík, ktorý v tom lietajúcom stroji sedel, mal na hlave presne takú istú čapicu i okuliare. Čo ale robia na hlave tohto malého stvorenia? A hlavne, čo obidvaja chcú v mojom zrkadle? Prizrel som sa im bližšie. Tvárili sa, akoby ma ani nevideli. Keď som mal už nos takmer nalepený na studenom skle, obaja stíchli a hlavy otočili ku mne. Ani som si nestačil uvedomiť, že v zrkadle by som mal vidieť svoju tvár, a nie túto čudesnú dvojicu, keď som zrazu začul ako ten s leteckou čiapkou a okuliarami skríkol: „Teraz!“ Obaja sa ku mne vrhli a akoby ani medzi nami nebolo obrovské sklo zrkadla, schmatli ma svojimi malými rúčkami za nos. Tá sila, čo v nich mali, bola taká veľká a hlavne nečakaná, že som stratil rovnováhu a zvalil sa rovno dopredu. Čakal som, že narazím hlavou do zrkadla, ale ja akoby som sa prepadol rovno doňho. Zatmelo sa mi pred očami a natiahol som sa na dlážku. Otvoril som oči. Predo mnou stáli dva páry nôh. Bolo mi jasné, komu patria. „Letec“ mi podával ruku, akoby mi chcel pomôcť vstať. Síce so strachom, ale predsa som mu podal tú svoju. Až vtedy som si uvedomil, že ich máme rovnako veľké. Postavil som sa. S „letcom“ sme si pozerali priamo do očí. Ten druhý s cylindrom stál hneď vedľa neho a bol o niečo nižší a vyzeral i starší. „Letec“, ktorý mohol byť asi rovnako starý ako ja, mi zrazu opäť podal ruku a so širokým úsmevom sa mi predstavil: „Tadeáš, teší ma.“

Autor: Figliar