Raz zašiel starý jeleň uhasiť si smäd k lesnému jazierku. Keď sa sklonil k vode, zazrel na hladine svoj obraz. Zabudol na smäd a kochal sa pohľadom na svoje parožie. Aby sa mohol lepšie poobzerať, vstúpil do jazierka. V sčerenej vode sa mu však znepáčili jeho nohy. Zdali sa mu zrazu akési krivé, tenké, azda až pritenké. Rozľútostil sa nad ich podobou pod vodnou hladinou. Vždy sa pýšil, že mu čelo zdbí rozložité parožie, ktorým dočiahne až na konáre stromov. Nohy však pokladal za vážny nedostatok svojej krásy.
A ako sa tak vo vodnej hladine obzeral a hodnotil svoju krásu, začul na neďalekej stráni brechať psa, svojho odvekého nepriateľa. Zľakol sa a dal sa na útek. Hupkom skočil do húštiny, ale beda-prebeda. Tie krásne parohy, na ktorých si tak veľmi zakladal, sa mu zachytávali do konárov a bránili mu v úniku.
V tej chvíli pochopil, že sa chválil tým, čo pre neho nemá cenu, a hanil to, čo ho môže pred smrťou zachrániť.
Poučenie: To najpotrebnejšie si zvyčajne ceníme najmenej.
Bájka je z knihy Najkrajšie bájky. Autorom bájok je JEAN DE LA FONTAINE. Knihu vydalo vydavateľstvo JUNIOR. Prekložila a prerozprávala: Taťiana Žáryová.
