Etnické vzťahy v stredovekom Uhorsku

Častou témou odborných diskusií je aj historická demografia stredovekého Uhorska.

Podľa známeho maďarského historika stredovekého Uhorska Gyulu Kristóa boli periférne oblasti Karpatskej kotliny v 10. – 11. storočí prakticky neobývané, resp. málo obývané, o čom svedčí aj veľký počet písomných prameňov od 11. storočia. Podľa neho tu našli 400- až 500-tisícové maďarské kmene zhruba 100-tisíc obyvateľov.

Namiesto podrobného predstavovania diskusií a navzájom si konkurujúcich teórií sa obmedzíme na niekoľko všeobecných konštatovaní, ktoré charakterizujú maďarskú historiografiu.

V čase príchodu Maďarov (na konci 9. storočia) obývali dané územie Slovania, Germáni a národy s podobnou kultúrou, ako mali starí Maďari (napríklad Avari).

Asimilácia je výsledok procesov

Archeologické, lingvistické a antropologické výskumy dokazujú, že slovanskí obyvatelia žili vo väčšom počte v severných častiach Karpatskej kotliny, na území dnešného Zadunajska a Sedmohradska. Tam, kde väčšinu tvorili Maďari, sa Slovania postupne asimilovali; zo Sedmohradska a Zadunajska úplne vymizli, ich vtedajšiu prítomnosť pripomínajú len názvy miest.

Po príchode Maďarov ostalo v 12. storočí menšie etnické zoskupenie Slovanov, základ dnešného slovenského národa, iba v údolí Váhu a Nitry. Je dôležité si pripomenúť, že existujú príklady aj na asimilačné procesy s opačným smerovaním (napríklad asimilácia Maďarov v pohraničných strážnych oblastiach).

Asimilácia bola výsledkom dlhých procesov a zrekonštruovať ich priebeh je veľmi ťažké.

Starý Prešporok v Obrázkovej kronike

Veľké priestory historického Horného Uhorska boli v ranom stredoveku riedko obývaným územím. Keďže v 13. storočí kráľ dôsledkom donácií „stratil“ svoje majetky v centre Uhorska, pokúsil sa do svojho vlastníctva získať oblasti na okrajoch štátu (napríklad na území dnešného severného Slovenska, resp. vo Fogarašskej stolici, v južnom Sedmohradsku). Plánované osídľovanie sa začalo počas panovania Bela IV. – napríklad v Turčianskej kotline v roku 1250 bolo 30 slovanských, resp. slovenských osád, kým o 20 rokov neskôr v prameňoch nájdeme stopu 70 obcí.

Panovník a vytvárajúca sa vrstva velkostatkárov povolávali do Uhorska slovanských kolonistov, pričom im, konkurujúc si navzájom, zabezpečovali početné výhody. Kolonisti pochádzali najmä z moravských, poľských a rusínskych území.

Počet osídľujúcich sa zväčšoval aj preto, lebo šľachtici najali organizátorov sťahovania, šoltýsov, ktorí zo zakarpatskej oblasti pozvali a usadili celé obce. Títo kolonisti mali dlhý čas viac privilégií ako obyvateľstvo žijúce vo vnútorných oblastiach štátu. Preto môžu Slováci v Uhorsku poukazovať na etnickú kontinuitu so Slovanmi Veľkomoravskej ríše len čiastočne – istá časť predkov dnešných Slovákov prišla na územie Uhorska ako kolonisti zo zakarpatskej oblasti a ich jazykovo-etnická integrácia sa udiala tu.

Podľa maďarských odborníkov slovansko-maďarské spolužitie v stredoveku mohlo byť zväčša bezkonfliktné, o čom svedčia i jazykové vplyvy. O vzájomnom vplyve možno hovoriť aj v oblasti hmotnej a duševnej kultúry. Podľa bavorských prameňov na začiatku 10. storočia boli medzi Maďarmi na lúpežných výpravách v západnej Európe aj slovanskí bojovníci, čo tiež charakterizuje ranú fázu spolužitia.

Odovzdávanie si slov

Jednoznačným dôkazom slovansko- a slovensko-maďarského spolužitia sú prevzaté slová. Putujúci starí Maďari sa stretli s cudzími národmi s inou kultúrou, ktoré obohatili maďarský jazyk početnými novými slovami a pomenovaniami, už aj pred príchodom do Karpatskej kotliny (napríklad s Alanmi, s turkickými národmi).

Podobné procesy sa odohrali aj medzi Maďarmi, ktorí zaľudnili Karpatskú kotlinu, a tu žijúcimi Slovanmi. Do maďarského jazyka sa dostali slovanské slová, ktoré sú dôkazom blízkeho maďarsko-slovansko-slovenského spolužitia:

súvisiace so štátnosťou (király, vajda – kráľ, vojvoda),
s poľnohospodárstvom, resp. s chovom dobytka (kalász, barázda, széna, gereblye, kasza, bárány, macska, kacsa – klas, brázda, seno, hrable, kosa, baran, mačka, kačka),
s kresťanstvom (kereszt, szent, bérmál – kríž, svätý, birmovať),
s kalendárom (szerda, csütörtök, péntek – streda, štvrtok, piatok),
s rodinným životom (cseléd, unoka, dajka – čeľad, vnuk, dojka),
so zvieratami a rastlinami (bodza, cseresznye, szilva, medve, szarka, pisztráng – baza, čerešňa, slivka, medveď, straka, pstruh),
s oblečením (szoknya, gatya, kapca – sukňa, gate, onuca).

Treba ešte dodať, že v prípade niektorých slov, napríklad kresťanských pojmov, mali slovanské jazyky len sprostredkovateľskú funkciu. Vo viacerých prípadoch sa dostali do maďarského jazyka slová z južnoslovanského a západoslovanského prostredia.

Hovoriť môžno nielen o maďarských slovách prevzatých zo slovanských jazykov. Aj slovenský jazyk sa značne obohatil slovami z maďarčiny. Tento proces sa posilnil od 12. – 13. storočia, upevnením feudálneho štátu, jeho nová vlna bola pozorovateľná po roku 1526, vďaka migrácii obyvateľstva.

Z maďarského jazyka sa do stredovekého slovenského jazyka dostali pojmy:

spojené so štátnou správou (ališpán, biršagovať – podžupan, pokutovať),
so šľachtickým životom (árendáš, čatlos – nájomník, vazal),
s mestom (inaš, polgár – sluha, občan).

Je však potrebné pripomenúť, že vďaka špecifickému vývoju slovenského jazyka sa len málo slov prevzatých z maďarčiny dostalo z dialektov do modernej alebo literárnej slovenčiny.

„Sme sami“

Pocit izolovanosti, podobne ako topos ochrancu kresťanstva, možno nájsť v myšlienkovom svete mnohých stredoeurópskych národov, v maďarskej spoločnosti je však prítomný obzvlášť výrazne, najmä pre vedomie veľkej vzdialenosti pôvodnej vlasti a jazykové rozdiely.

Idea hunsko-maďarskej príbuznosti už nie je prítomná v širšej verejnej mienke, ale vystriedal ju vedecky dokázaný ugrofínsky pôvod, ktorý neznížil pocit osamelosti.

Maďarský jazyk sa od príbuzných jazykov úplne, teda aj od fínčiny a estónčiny, vývinom vzdialil. Skúsenosť, ktorá je prirodzená pre slovanské (a germánske, románske) národy – istá jazyková blízkosť aj v zahraničí – je pre „izolovaných“ Maďarov úplne neznáma.