„Konečný cieľ všetkých výtvarných činností je stavba.“ Tak znie základný pilier manifestu Bauhausu vyslovený architektom Walterom Gropiusom v roku 1919 vo Weimare. V tom istom roku založil na mieste, kde sa pred vyše storočím zrodili diela preromantického Goetheho a búrlivého Schillera, umeleckú školu Bauhaus.

Dizajn a architektúra nepredstavovali jedinú náplň tohto centra avantgardného umenia v Nemecku, neignoroval ani fotografiu, i keď jej dlho chýbala okrem financií i dielňa a predovšetkým vodcovská osobnosť.

László Moholy-Nagy situáciu zmenil a fotografia Bauhausu sa vďaka nemu zapísala hrubou fixkou do dejín fotografie, i keď jej oficiálne oddelenie zriadil Walther Peterhans v roku 1929. Jednotlivé kroky hľadania a experimentovania prezentuje Dom umenia v Brne do 1. júla.

Výstava ponúka avantgardné fotografie neznámych amatérov vedľa uznávaných osobností svetovej fotografie ako László Moholy-Nagy, Erich Consemüller či Lux.T. Feininger.

„Je maľba ako významný činiteľ celku ešte dnes potrebná?“ pýta sa Ludwig Hirschfeld-Mack na postavenie maliarstva v umení. Členovia Bauhausu, predovšetkým guru fotografickej sekcie László Moholy-Nagy sa snažia vymedziť vzťah výtvarného umenia a rýchlo sa šíriacej fotografie. Niektorí maľbu vnímajú ako senilného konkurenta, ktorý už čoskoro uvoľní miesto fotografii.

Snímky v Brne tento názor obhajujú nekonvenčnými kompozičnými konceptmi. Okrem budovy Bauhausu, autoportrétov a portrétov jeho členov visia na stenách koláže, montáže, fotoplastiky a ukážky typografie. Dnes sú to bežné pojmy, ale vo fotografickej terminológii sa udomácnili i vďaka Bauhausu.

Fotografiu tu začali vnímať intenzívnejšie až príchodom Lászlóa Moholya-Nagya a jeho ženy, Češky Lucie v roku 1923. S ním prechádza prvá fáza - expresionistická - do funkcionalistickej. Svoje práce nenazval nikdy fotokolážou, zásadne používa termín montáž. „Montáž zviditeľňuje nadrealitu, utópiu, žart,“ tvrdí. Pri sebe visia jeho hravé montáže s estetickou prioritou (Aký budem mladý a pekný), ako i montáže spoločensky angažované (Matka Európa sa stará o svoje kolónie).

Medzi vystavovanými snímkami sa nachádza i tvorba Slovenky Ireny Blühovej, ktorá od dvadsiatich siedmich rokov študovala na Bauhause fotografiu, reklamu, typografiu, ale po dvoch rokoch sa vrátila na Slovensko.

Zvláštne uhly, neobvyklé podhľady a nadhľady, zásahy do negatívov a odvážne koláže sú bez štylistických či ideologických obmedzení. Bauhaus však ako štátna inštitúcia musel po nástupe nacistického režimu v roku 1933 ukončiť svoju činnosť.

Napriek obsiahlym teoretickým i praktickým aktivitám fotografov Bauhausu sa až v posledných rokoch vystavujú ich fotografie nielen ako dokumentárne snímky, ale i ako samostatné formy umeleckého prejavu.

Fotografi nevnímali hranice, nerešpektovali ani pravidlá Bauhausu: funkčnosť, jednoduchosť, strohosť či radikálne vymedzenia („štvorec je červený, kruh je modrý“ a podobne). Diletantizmus prezentujú pri experimentovaní ako tvorivú silu, ktorá sa zastaví až v surrealistických lahôdkach. Výstava ponúka priestor fotografii hravej, vtipnej i provokujúcej, občas extrémne abstraktnej, inokedy lenivo konkrétnej. Jemný chaos fotografií len zhovievavo reflektuje svoju dobu.