Brankár futbalistov Interu Bratislava Miroslav Hýll, medzi kamarátmi Benny Hill, má v našich končinách v posledných rokoch výhodu, že nemusí často robiť také nepríjemné veci, ako je vyťahovanie lôpt spoza svojho chrbáta. V minulej sezóne dostal v 30 zápasoch 16 gólov, čo je 0,53 góla na zápas, v tejto v 36 zápasoch 28 gólov, s priemerom 0,77 na jedno stretnutie.
Trénerovi Bubenkovi sa to zdalo priveľa. „Viem, náš tréner je maximalista, ale aj v tejto sezóne sme mohli byť na tom lepšie, lenže všetko nám pokazili dve prehry. Na Slovane 3:5 a potom doma s Púchovom 2:3. Inak hrala obrana spoľahlivo, občas som aj ja niečo chytil,“ povedal skromne gólman z Rosiny pri Žiline, ktorého mnohí z našich bývalých brankárov považujú za najlepšieho na Slovensku. Na úplný ideál akurát nemá potrebnú výšku.
Boli to veľké nakladačky Interu, ak si zoberieme do úvahy, že vlani dostal Inter doma iba šesť gólov za celú súťaž a za polovicu súťaže osem. Teraz toľko „nakúpil“ v dvoch stretnutiach.
Hýll je v bráne „stabilka“ a pred ním sa už vystriedalo dosť hráčov. S ktorými sa mu hralo najlepšie? „Ešte v Žiline v sezóne 1993/94 mi radami i celkove výborne pomohol Ľuboš Zuziak. Vďaka nemu som mal aj vynikajúcu sezónu a potom som sa predal do Interu. Na Pasienkoch sa mi dobre hralo s Maťom Kunom, skvelý stratég bol potom Petr Čmilanský a s dvojicou Šuchančok – Chrenko sme to dotiahli k dvom titulom aj dvom pohárom.“
Miro sleduje aj futbalový svet, a tak ho otázka, za ktorým stopérom by si rád zachytal v cudzine, nezaskočila. „Vždy som obdivoval Taliana Franka Baresiho. Aj teraz je veľa skvelých obrancov, ale Baresi mi utkvel v pamäti najviac.“
Spomínaná prehra na Slovane znamenala pre Hýlla aj odovzdanie kapitánskej pásky a potom si v lige aj okolo futbalu všimol iné veci. „Bol som znechutený z futbalu, z vecí aj ľudí okolo, ukázalo sa aj to, čo som nečakal. Boli to netrpezlivci a rodiaci sa neveriaci okolo nás, ktorí prestali dúfať, že môžeme obhájiť titul. Bolo to smutné, lebo človek, ktorý čaká v krízových momentoch podporu a pomoc, zostane takto zaskočený. Zároveň to bolo pre mňa ponaučenie, aby som si vedel zaradiť, kto je kto. Keď sa to dobre skončilo, všetci nás potľapkávali. Ale napokon: tak to na Slovensku chodí.“ (ja)
