Pred Trianonskou zmluvou používali Slováci tento výraz bez jeho presného územného vymedzenia. Neskôr, v rokoch 1919 – 1920, sa už vytýčili jeho hranice a určené teritórium Slovenska nadobudlo silný historický rozmer. Názov „Slovensko“ označuje v súčasných učebniciach a odborných dielach v súvislosti s predtrianonskými obdobiami také isté teritórium, ktoré sa vymedzilo trianonskou hranicou.
Takéto retrospektívne myslenie znamená reálnejšie nebezpečenstvo, ako je to v prípade pomenovania Magyarország, lebo za objekt našich historických naratívov považujeme také územie, ktoré v danom období ako samostatný územný celok neexistovalo. Ale zdá sa, že ako aj v prípade Magyarország, aj tu máme dočinenia s rozličnými obsahmi výrazu, ktorý takisto môžeme identifikovať len pomocou kontextu, takže aj tu ide o jeho prijímajúci, alebo etnocentrický alebo vylučujúci charakter.
Slovensko – geografický výraz alebo historické pomenovanie?
V prípade prijímajúceho (integratívneho) charakteru pojmu používateľ a autor textu nedefinuje dejiny Slovenska ako dejiny slovenského národa, ale ako „dejiny daného územia“ (Dušan Kováč). V tomto prípade je Slovensko skôr geografickým pojmom.
História národov žijúcich na jeho území sa predstavuje spoločne, pričom sa začína históriou Slovenska ešte predtým, ako sa tam objavili slovanské kmene. Tento pohľad predpokladá, že sa výraz Slovensko nepoužíva retrospektívnym spôsobom, ale, odhliadajúc od historickej dimenzie, ako geografický pojem.
Uhorsko v 17. storočí na mape Nicolasa Sansona.
Zdroj: mapyuhorskaslovenska.blogspot.sk.
V prípade etnocentrického charakteru pojmu sa Slovensko objavuje tiež ako geografický pojem, ale používateľ slova a autor textu sa koncentruje len na históriu slovenského národa.
Dejiny Uhorského kráľovstva, ktoré dejiny slovenského územia rámcovali, sa síce prezentujú, no v konečnom dôsledku akoby dejiny územia dnešného Slovenska z dejín Uhorska vytrhávali. Rovnako sa historické osobnosti žijúce na území dnešného Slovenska prepájajú k takto koncipovanému pojmu Slovenska ustálenému po roku 1920. Toto všetko prispieva k polovičatej interpretácii dejín Uhorska – vynechávajú sa z nich napríklad dejiny Sedmohradska.
Vylučujúci (diskriminačný) charakter prevláda, ak pojem Slovenska zhodný s pojmom súčasného štátu, nie ako geografický pojem nadobudne retrospektívnou a historizujúcou cestou silnú historickú dimenziu. Jeho dejiny sú opísané výlučne ako dejiny slovenského národa a historické osobnosti, ktoré žili na území dnešného Slovenska, sa privlastnia slovenským dejinám.
Môžeme konštatovať, že v najnovších dielach, ktoré odzrkadľujú a formujú slovenské historické vedomie, dominuje, rovnako ako u Maďarov, etnocentrický charakter a územia Slovenska sa chápe ako samozrejmá entita.
Napriek tomu nie je vždy explicitne vyjadrené, že Slovensko ako územný celok s dnešnými hranicami pred prvou svetovou vojnou ako politická entita neexistovalo a bolo súčasťou Uhorska. Nie je vždy objasnená ani skutočnosť, rozsah územia štátu Slovanov v 9. storočí a jeho zhoda s územím dnešného Slovenska je iba vecou dohadov.
Keď dejiny Slovenska chápeme ako „dejiny daného teritória, územia“, mali by sme predstaviť aj regionálne dejiny národov, ktoré na tomto území žili spolu so Slovákmi, alebo sa aspoň o nich zmieniť napríklad v súvislosti s teóriami o maďarsko-slovenskej etnickej hranici, s maďarskou minulosťou južnoslovenských miest a niektorých regiónov, vrátane niekoľkých tamojších významných maďarských osobností. Väčšina učebníc odkazuje na prítomnosť Maďarov na území Slovenska v minulosti len stručne.
Naopak, v iných textoch sa nimi zaoberajú podrobnejšie; môžeme sa v nich dočítať aj také kľúčové tézy, ako: „maďarská kultúra na území Slovenska tvorila neoddeliteľnú súčasť maďarskej kultúry v Uhorsku“, alebo že v 18. storočí „sa ustálila etnická hranica medzi Slovákmi a Maďarmi“, čo „s malými odchýlkami zodpovedá súčasnému stavu“.
Slovensko – Felvidék (Horniaky)
Za podobný komunikačno-psychologický problém môžme považovať aj výraz Felvidék (Horniaky). V maďarčine sa na označenie územia historického Horného Uhorska (lat. Hungaria Superior) používalo najprv pomenovanie Felföld (Horná zem), od 19. storočia sa však rozšírilo pomenovanie Felvidék (Horniaky). (Ak hovoríme o predtrianonskom období, je vhodný preklad aj „Horné Uhorsko”.)
Je fakt, že v druhej polovici 19. storočia sa s používaním tohto slova spájali pre Slovákov negatívne konotácie (napríklad Béla Grünwald dal svojej slávnej zlopovestnej knihe názov Felvidék). Tento pojem môže vyvolať u slovenského čitateľa negatívne pocity práve pre prítomný negatívny kontext a „dodnes mnohým Slovákom pripomína traumatizujúce historické skúsenosti z násilnej maďarizácie“ (Elena Mannová).
Výraz Felvidék sa už dnes v maďarčine používa vo väčšine prípadov s neutrálnym obsahom, je zbavený „národných pocitov“ a stal sa synonymom Slovenska ako štátneho útvaru. Častejšie sa používa pri označení Maďarov na južnom Slovensku („felvidéki magyarok“ – Maďari na Slovensku).
Ak aj má obsah výrazu Felvidék emocionálnu náplň, tá je skôr pozitívna a vyjadruje náklonnosť k tejto krajine. Nech sú na to príkladom dve knihy. V roku 2003 vyšla maďarská kniha pod názvom Szlovákia útikönyv (Turistický sprievodca Slovenska), s podtitulom Részletes útikalauz a Felvidék rejtett kincseiről (Podrobný sprievodca po utajených pokladoch Horniakov).
Na zadnej strane tejto publikácie nájdeme toto odporúčanie: „Po zániku fádnosti starého Československa nadišiel čas objaviť bohatstvo Horniakov“. Táto kniha nezabúda ani na predstavenie lokalít a tradícií, ktoré sa spájajú so Slovákmi. Takým istým príkladom môže byť aj populárno-vedecká kniha Felvidék száz csodája (Sto zázrakov Horniakov) z roku 2005.
Kniha odzrkadľuje náklonnosť maďarského verejného vedomia k tomuto kraju a k jeho atmosfére. Významným prameňom tejto náklonnosti je maďarská literatúra, ktorá zachovávala v maďarskom spoločenskom vedomí obraz mestského a dedinského života na Horniakoch, Hornej zemi.
Autor: István Kollai
