Američania sú zbláznení do svojho futbalu. Robert Lee Hayes bol jediným športovcom, ktorý prešiel skutočne úspešne z atletiky medzi rýchlych silákov. V drese Dallas Cowboys dokonca v roku 1972 vyhral prestížny Super Bowl, futbalovú obdobu hokejového Stanley Cupu. Tento olympijský víťaz z Tokia na sto metrov zomrel v stredu v rodnom Jacksonville na Floride vo veku 59 rokov.
Prvý valibuk medzi šprintérmi
Bob Hayes (nar. 20. decembra 1942) bol predurčený na dvojkariéru. Pôsobil nemotorne, ale len zdanlivo. V šesťdesiatych rokoch ešte ľudia neboli zvyknutí na šprintéra so vzpierčskými mierami (190 cm/95 kg). Hovorili mu Bullet, čo znamená guľku i náboj. V americkom futbale sa predieral lesom protihráčov s priemerom „pancierových“ dvadsať yardov. Položil pre nás nič nehovoriacich 71 touchdownov, teda lôpt v tvare šišky za bodovanú métu. Keď ale Američania ospevujú, že išlo o niečo úplne mimoriadne, tak sa iste nemýlia.
Stovka za 8,6 sekundy
V USA napísali o Bobovi Hayesovi zrejme prvý raz po štafetovom behu na Hrách XVIII. olympiády v roku 1964. Američania utvorili svetový rekord 39,0 s. Finišmanovi kvarteta Bobovi Hayesovi namerali na letmom úseku neoficiálne neskutočných 8,6 s. Denník Los Angeles Times označil výkon za „najpôsobivejší šprint, aký kedy bežal človek.“
Pripomíname, že súčasný svetový rekord na stovku je 9,78 s. Pravda z blokov po výstrele, čiže ten sekundový rozdiel nie je omyl. Bob Hayes bol jednoznačne prvým šprintérom schopným bežať pod desať sekúnd, hoci mu takú hodnotu nikdy nenamerali. V Tokiu dosiahol v rozbehu elektronicky meraných 10,01 s, vo finále 10,06 s. Hodnoty utvorené automatickým časomerom platili až od roku 1977, v šesťdesiatych rokoch sa ešte zaokrúhľovali. Hayes teda zostal naveky jedným z desiatich bežcov, ktorí figurujú vo svetových tabuľkách s časom rovných desať sekúnd.
Akoby robil diery do tartanu
„Prirodzene som ho videl iba v televízii, jeho štýl bol úžasný,“ hovorí na inetrenetovej stránke Medzinárodnej asociácie atletických federácií (IAAF) v spomienkových výpovediach Tim Montgomery. „Vyzeralo to, že chce narobiť diery do dráhy. Pôsobil silne a bežal na prvý pohľad veľmi rýchlo,“ pridala sa ďalšia americká šprintérska hviezda Marion Jonesová.
Boba Hayesa si viac uctili atléti. V roku 1976 ho zaradili do svojej Siene slávy v Charlstone v Západnej Virgínii už dva roky po jej vzniku.
Futbalisti tak neurobili nikdy, čo Bob znášal veľmi ťažko. Bolo ale niečo, čo mu robilo skutočné život ohrozujúce problémy.
Kliatba alkoholu a drog
Skvelý atlét a futbalista, zomrel po dlhej chorobe, keď mu alkohol a drogy poznačili pečeň a obličky.
Guľka absolvoval zopár odvykacích kúr, niektoré sa zdali úspešné. V apríli roku 1979 ho dokonca zatkli a odsúdili na desať mesiacov nepodmienečne za prechovávanie marihuany. To už býval v ústraní s matkou v Jacksonville. Z Dallasu zutekal tri roky pred tým ako v dlžobách sa topiaci alkoholik. Z väznice vyšiel odhodlaný i presvedčený skončiť s neslávnou minulosťou. Napísal pôsobivú autobiografiu: Bež, Guľka, bež. Dni za mrežami nazval peklom, odsúdil alkohol i drogy. Tiež sa priznal, že nie vždy zniesol tlak popularity. Ešte v deväťdesiatom deviatom sa mu podarilo vrátiť sa po ikstýkrát do normálneho života. Napokon ale podľahol svojej kliatbe. Na skutočný návrat nemal sily.
