Operácia kolenného kĺbu hokejistu. MUDr. Lupták (v strede) sa pozerá na artroskopickú vežu, na monitore sa premieta operovaný priestor. V kĺbe je zavedená artroskopická kamera, cez ktorú sa prenáša obraz káblom na obrazovku a lekár tam vidí všetky štruktúry. Cez tenké vstupy sa dávajú do kolena jemné artroskopické inštrumenty, ktoré umožňujú vykonať operačný úkon. Vľavo je MUDr. Dalimír Jančovič, lekár hokejovej reprezentácie Slovenska, s ktorým má V. Lupták nadštandardnú spoluprácu. FOTO – ARCHÍV V. L.
MUDr. Vladimíra Luptáka fascinujú artroskopické operácie na malom priestore, kde treba zladiť ruky a um
Bratislavčan Vladimír Lupták (1964) sníval o kariére prvoligového hokejistu v Slovane, ale ešte v juniorskom veku sa prihlásili zdravotné problémy. Po páde na ľad mu vyskočilo rameno a keď sa zranenie niekoľkokrát zopakovalo, podstúpil operáciu na traumatologickej klinike na Kramároch u profesora Látala. Na chvíľu nakukol do sveta medicíny a neskoršie ju aj vyštudoval. V drese Slovana si v ére Rusnáka a Pašeka zahral v niekoľkých zápasoch vo federálnej lige, jednu celú sezónu odkrútil v Martine v I. SNHL, no keď sa šport a škola začali biť, dostal sa hokej na vedľajšiu koľaj. Vladimír Lupták vyštudoval lekársku fakultu, z veľkej traumatológie sa špecializoval na športovú traumatológiu a vrátil sa na bratislavský zimný štadión ako lekár Slovana. Nadviazal tak na rodinnú tradíciu, aj jeho otec Ján bol klubovým doktorom belasých. Lupták junior na jar tohto roku oslávil extraligový titul a zakrátko sa pustil do operácií ramien, kolien slovanistov. Keď ho v sanatóriu v bratislavskej Petržalke vyhľadali aj niektorí hokejisti-reprezentanti a pridali sa tenisti, vzpierači, volejbalisti i ďalší športovci, vyšlo z toho poriadne horúce leto. MUDr. Vladimír Lupták si v medicíne získal meno uplatňovaním artroskopických operácií, ktoré skvalitňujú i urýchľujú liečenie, návraty hráčov na ihriská. Lekár bol kedysi sám pacientom a je presvedčený, že rozumie športovcom lepšie, ako keby nikdy nešportoval. „Prekonal som viaceré traumy a dnes, keď vidím zo striedačky, ako sa hokejista zranil, čo ho bolí, môžem sa vžiť do jeho kože a viem, ako
mu pomôcť,“ hovorí.
Medicína vyhrala nad hokejom
Vladimírovi Luptákovi dodnes zvučí v hlave príkaz trénera Slovana Júliusa Haasa v kabíne pred zápasom v Brne v sezóne 1983/84: „A poriadne sa rozcvič, budeš hrať.“
Vybehol na prázdny ľad ako prvý a keď začul piskot stoviek domácich fanúšikov, rozklepali sa mu kolená.
„Nevedel som, či mám ďalej korčuľovať, alebo mám utiecť späť do šatne,“ spomínal na svoju prvoligovú premiéru.
V tom čase mal Slovan silné dva útoky Jaško – Rusnák – Bezák, Dornič – Pašek – Pokovič. Aj tretí mal stabilné zloženie. Nevysoký ľavý krídelník Lupták si hľadal miesto vo štvrtej formácii. Viac si však zahral hokej v I. SNHL v drese Martina, kde absolvoval prvý ročník štúdia na medicíne. Prvý útok Pénzeš – Markovič – Lupták mal u súperov rešpekt, mužstvo Martina skončilo v tabuľke druhé s tesnou stratou za víťaznou Nitrou. Keď sa zvyšovali nároky na štúdium a prišli tréningové absencie, nasledoval návrat do Bratislavy, hosťovanie v mužstve Ekonómu v I. SNHL. V treťom ročníku už jasne dostala prednosť medicína pred hokejom. Mladý študent chodil na kliniku asistovať pri operáciach, bral si nočné služby.
„Vedel som, že chcem robiť úrazovú chirurgiu a v nej sa zamerať na športovú chirurgiu.“
Na traumatologickej klinike na Kramároch získaval V. Lupták praktické skúsenosti, 12 rokov pracoval po boku profesora Látala, profesora Šimka, primára Veselého i ďalšieho učiteľa Mikušku. Dnes robí podobnú medicínu.
„Na tej klinike vládne skvelá atmosféra, prijateľná pre mladých lekárov. Dáva im veľkú šancu, aby sa všetko naučili. Ak popritom môže človek cestovať, vidieť svet, zúčastňovať na kongresoch, čerpať teoretické vedomosti, tak ho práca ďalej motivuje. Operatíva ma nesmierne baví. Fascinuje ma, že na tom malom mieste, na dvoch – troch centimetroch štvorcových, treba zladiť ruky, takže ide aj o manuálnu zručnosť, a pritom vedieť, že takto to treba ošetriť, aby prišiel očakávaný výsledok.“
V malom svete našiel krásu
Športová traumatológia MUDr. Luptáka je dnes z deväťde-siatich percent artroskopická, v liečení prevažuje koleno a rameno.
„Na prvý pohľad sa zdá, že som odišiel z veľkej medicíny ťažkých úrazov do niečoho menšieho, ale tento malý svet je krásna medicína,“ vyznal sa lekár.
Keď porovnáva vývoj liečby kĺbov za posledných dvadsať rokov, hovorí o radikálnych zmenách.
„Z vlastnej skúsenosti môžem potvrdiť, že pri luxácii ramena bola tendencia neoperovať ho. V nemocnici urobili hráčovi röntgen, zaviazali mu končatinu do obväzu a povedali, je to v poriadku, tri týždne fixácia, potom rehabilitácia a môžete trénovať. Toto som zažil vari aj pätnásťkrát. V období, keď som bol junior, prevažovala konzervatívna liečba. A až keď nastal veľký problém, došlo na operáciu, aby rameno nevyskakovalo. Robilo sa to, keď mal pacient desať až dvadsať luxácií a cítil neznesiteľné ťažkosti nielen v športe, ale aj v normálnom živote. Robila sa otvorená metóda, veľká operácia z veľkého rezu.“
Postupným poznaním sa aj na Slovensku začalo v športovej medicíne presadzovať operačné riešenie oveľa skôr. Dnes sa už po prvej luxácii ramenného kĺbu robí vyšetrenie magnetickou rezonanciou. Ak sa ukáže, že väzy sú poškodené, hneď nasleduje operácia. Sú pri nej dve možnosti: otvorená alebo artroskopická. Prvá metóda je staršia, považuje sa za zlatý štandard, ak lekár a pracovisko nemá technické vybavenie a skúsenosti na artroskopiu, tak je táto metóda stále správna. Novšia metóda, artroskopická, znamená, že sa zafixujú väzy z dvoch jednocentimetrových minirezov. Pritom riziko, že rameno znova vyskočí, je do 10 percent.
„Dôvod, prečo operovať, ukazujú štatistiky. U mladých ľudí od 17 do 25 rokov je po prvej luxácii ramena 90- až 95-percentné riziko, že do jedného roka vyskočí znova. Ak tento argument poviem športovcovi a dodám, že keď mu hneď spravím artroskopickú operáciu a potom má 90- až 95-percentnú šancu, že to nevyskočí, tak sa mu dáva istota. Artroskopický zákrok je málo bolestivý, minimálne poškodzuje okolité štruktúry a svaly, pretože ideme len tenkým vstupom do kĺbu priamo k roztrhnutému väzu, ktorý zafixujeme pomocou titanovej skobičky. Predtým, kým sme sa dostali k patologickému miestu, k puzdru, museli sme veľa tkanív pouvoľňovať, rozrezať. Pacient cítil bolesť, rehabilitácia trvala dlhšie, bola bolestivejšia a často prinášala aj pooperačné obmedzenia ohybnosti,“ hovorí špecialista na kĺby.
Leto je čas na operácie
Aj z časového hľadiska je modernejšia metóda pre športovca podstatne výhodnejšia. Hokejisti trénujú po zákroku už po druhom mesiaci. Ideálnym obdobím na operáciu je pre nich letná prestávka, a tak sa po minulej sezóne v čakárni pred ordináciou doktora Luptáka stretávali hráči majstrovského tímu Pavol Rybár, Michal Hudec, Ján Tabaček, Marek Kolba, Richard Kapuš. Po titule na majstrovstvách sveta vo Švédsku liečil MUDr. Lupták aj rameno Rastislava Pavlikovského, ktorého angažoval klub NHL Minnesota Wild. Trenčan Ján Pardavý prišiel pred ďalšou legionárskou zastávkou vo Fínsku na operáciu kolena.
Hokejisti – ramená, futbalisti – kolená
V kontaktných športoch ako futbal, hádzaná, hokej bývajú väčšinou iné úrazy než v bezkontaktných ako tenis či volejbal. V hokeji sa objavuje najčastejšie zranenie ramenného kĺbu – poškodenie väzov a luxácia. Klasické sú narazenia svalov ako známy „koňar“ pri tvrdej zrážke. U futbalistov je typickým zranením podvrtnutie členka, ale aj predný skrížený väz, čo súvisí s rotačnými dopadmi pri výskokoch a častejšom zaťažení dolných končatín.
Volejbalisti a tenisti sa prídu sťažovať na poranenie členka a ramena, ktoré sa namáha pri extrémnych švihoch. Nejde o typickú luxáciu, ale o opotrebovanie väzov, čo sa dá tiež liečiť artroskopiou. Typický je tenisový lakeť – zápal a natrhnutie v oblasti úponu svalu predlaktia. Pritom je zaujímavé, že medzi pacientmi je viac rekreačných hráčov. Tí hrávajú nárazovo, nepravidelne, často s nekvalitnými mäkkými loptami, s tvrdými výpletmi, grafitovými raketami. Ak hrajú v kuse 4 – 5 hodín raz za týždeň, vedie to k presileniu, natrhnutiu svalu.
Oči mu otvorila Austrália
Na začiatku roka 1997 sledoval V. Lupták v Melbourne tenis na turnaji Australian Open a v zápase 1. kola s Nemkou Grafovou sa zranila naša hráčka Janette Husárová. Typický úraz, koleno, roztrhnutý predný skrížený väz. Vtedy mal možnosť sledovať všetko zblízka. Lekári ešte v ten deň urobili vyšetrenie magnetickou rezonanciou, odoslali ju špecialistovi, ktorý sa zaoberal športovými úrazmi, a na druhý deň už Janette operovali.
„Uvedomil som si, že u nás je veľa profesionálnych športovcov a pri úrazoch treba hneď konať. Ako som videl v Austrálii,“ hovorí V. Lupták a pokračuje: „V štátnych zariadeniach býva veľký nával pacientov, na úrazových klinikách sa postupuje podľa vážnosti prípadov. Zoberme si napríklad meniskus športovca. Diagnóza je relatívne jednoduchá, na operáciu sa však čaká týždne. Pritom pri rýchlom zásahu môže už po týždni trénovať. V takomto prípade je operácia pre nášho pacienta tak isto vážna, lebo sa športom živí, a ošetrenie potrebuje čo najskôr.“
Po skúsenostiach zo sveta uplatnil MUDr. Lupták túto myšlienku v založení športovej kliniky na súkromnej báze s úzkou špecializáciou a plným technickým vybavením.
Kompromis medzi dvoma mantinelmi
V ambulancii kliniky sa striedajú známi reprezentanti, rekreační hráči a sem-tam aj ľudia z ulice.
„Najmenej deväťdesiat percent našich pacientov sú vrcholoví a rekreační športovci, rozdelenie medzi profesionálnych a neprofesionálnych vyjde asi napoly. Čo ma osobitne teší, že napríklad po ošetreniach volejbalistov-legionárov Richarda Nemca a Gabriela Chocholáka prišlo pozitívne hodnotenie ich klubových lekárov v zahraničí. Vytvára to dôveru, že pri prípadných ďalších zraneniach sa hráči so súhlasom lekárov môžu obrátiť na nás. V neposlednom rade ide aj o peniaze. Operácia u nás a vo Švajčiarsku vychádza po finančnej stránke v pomere 1:10. Športovec môže uvažovať aj takto: dá si ošetriť meniskus vo Viedni, bude ho to stáť v prepočte 250 000 korún. Druhý extrém by bol v štátnom zariadení úplne bezplatne. My sme akýmsi kompromisom, hoci ekonomicky sme bližšie pri štátnom zariadení,“ hovorí V. Lupták.
V súkromnej klinike sú priame platby. Napríklad artroskopia kolenného kĺbu s ošetrením chrupaviek, meniskov stojí 13 500 korún, operácia ramenného kĺbu okolo 17 500 korún. Osobitne sa platia implantáty z titanu, ktoré majú tú výhodu, že sa už nemusia vyberať. Pri plastike predného skríženého väzu sa používajú titanové skrutky, ktoré stoja ďalších 8000 – 9000 korún. Pacient je však v poriadku po jednej operácii a nepotrebuje ďalšiu.
Aj napriek týmto číslam sa MUDr. Lupták na nezáujem nesťažuje.
Hecl je tromf
Doktor Lupták s úsmevom hovorí, že v deň, keď dostal vysokoškolský diplom pocítil, akoby sa všetci jeho priatelia zmenili na pacientov.
„Je to tak. Teraz, keď sa stretneme, už sa nepýtame, ako sa máš, čo je nové, ale najprv príde otázka: tuto ma bolí, nevieš, čo by to mohlo byť? Svet je dnes rýchly, niet času na dlhé reči, každý ide priamo na vec. Predtým som bol prekvapený, no už to beriem normálne.“
Lekár sa priznáva k profesionálnej deformácii. Keď sleduje napríklad športový zápas, viac si všíma hráčov, ktorých už ošetroval. Pohľadom skúma, či operované miesto drží, či je všetko v poriadku. Medzi pacientmi nerobí rozdiely, na naliehanie však vytiahol jeden prípad: „Bývalý hokejista Slovana Radoslav Hecl mal pred dvoma rokmi problémový nález na kolene – roztrhnutý predný skrížený väz aj poškodenú chrupavku, meniskus. Urobili sme niekoľko operácií, s jeho kariérou to vyzeralo dosť zložito. Rado sa vrátil a záver je taký, že na konci minulej sezóny sa v zostave Slovana zaslúžil o titul v Extralige, na majstrovstvách sveta v Göteborgu sa tešil zo zlatej medaily a otvoril si cestu do NHL, podpísal zmluvu s Buffalom Sabres. Prerod športovca po ťažkom úraze k úspešnému návratu je pre mňa najväčším potešením.“
