Meno bratislavského rabína Chatama Sofera, vlastným menom Moše Schreibera, sa pomaly, ale isto stáva pojmom. Jedného z najvýznamnejších učiteľov tóry a zakladateľa najvýznamnejšej rabínskej školy na svete – bratislavskej ješivy – považuje židovský národ za najväčšieho rabína 19. storočia. Jeho pozostatky na bratislavskom židovskom cintoríne nemohli dlho dôstojne odpočívať. Podarilo sa ich „oživiť“ až teraz. Výsledok je jasný: na mieste jeho hrobu stojí už niekoľko týždňov kultová stavba. O tom, čo znamená ako architektonický objekt, sme sa rozprávali s jeho autorom Martinom Kvasnicom. Kedy ste prvýkrát počuli o Chatamovi Soferovi?

Spomínam si, že raz mi moja teta, ktorá sa profesionálne zaoberala historickými architektonickými pamiatkami na Slovensku, rozprávala o podzemnom židovskom cintoríne na dunajskom nábreží, ktorý bol pred verejnosťou zatvorený. Meno Chatama Sofera som si zapamätal až pri prvom stretnutí so zástupcami Medzinárodného výboru pre záchranu hrobov mudrcov z Bratislavy. Oslovili ma s otázkou, či by som im pomohol realizovať rekonštrukciu memoriálu podľa projektu, ktorý si sami pripravili. Bolo to niekoľko dokrčených výkresov, ktoré obsahovali perspektívne pohľady orientálnej stavby. Program bol reprezentovaný pôdorysom poskladaným z niekoľkých faxových papierov, evidentne prijatých z rôznych adries. Atmosféra stretnutia sa svojím charakterom vymykala zo všetkých podobných stretnutí a vytušil som, že takéto úlohy sa neopakujú. Napriek tomu moja odpoveď bola negatívna.

Prečo ste zaváhali?

Dovtedy som tušil len historický a čiastočne i spoločenský rozmer memoriálu, o jeho dôležitosti z náboženského hľadiska pre celosvetovú židovskú komunitu sa mi ani nesnívalo. Napriek tomu som si uvedomil, že riešenie tejto úlohy by malo vyplynúť zo širšieho tvorivého potenciálu. Mojou prvou reakciou bol práve návrh a aby ju židovská komunita zadala viacerým architektom, aby sa vybralo najlepšie riešenie. Zástupcovia výboru ho však rezolútne odmietli s tým, že oni si pre spoluprácu vybrali práve mňa. Doteraz mi nie je jasné, prečo.

Ako je pri ortodoxných predpisoch možné, aby projekt realizoval niekto mimo židovskej obce?

Zástupca Medzinárodného výboru neskôr v tejto súvislosti na otázky novinárov vyhýbavo odpovedal, že na Slovensku je dosť dobrých architektov a nepotrebuje zahraničných. Súkromne som sa dozvedel, že pre židovskú komunitu bolo lepšie zadať tento, z náboženského hľadiska zložitý projekt Nežidovi, aby sa ľahšie čelilo predvídaným rozdielnym názorom vnútri komunity počas celej stavby memoriálu. Okrem toho som v minulosti už s kolegami z ateliéru vypracoval pre židovskú obec projekt rekonštrukcie historickej budovy na podnikateľské účely. A v čase oslovenia riešiť memoriál už bol dokončovaný aj architektonicky úspešný objekt rituálnej kuchyne s jedálňou. Pravdepodobne tieto referencie presvedčili.

Čím bola pre vás táto téma príťažlivá?

Pre človeka s tvorivými ambíciami je každá nová téma zaujímavá. Sú témy, ktoré sa stávajú zaujímavými až pričinením architekta, ale aj také, čo sú zaujímavé samy o sebe. Záleží na architektovi, či zaujímavosť dokáže nájsť, zhodnotiť, alebo zničiť. Tematika kultových stavieb, akým je aj sepulkrálna a v našom prípade zároveň sakrálna stavba memoriálu, sa už vo svojej podstate bezprostredne dotýka tajomstiev. Prenikanie do tajomstiev je inšpiratívne.

Bola pre vás ako pre architekta nevyhnutná analýza židovskej mentality?

Každá téma pre mňa znamená potrebu preniknúť do jej podstaty, pretože chcem seriózne urobiť to, čo sa odo mňa očakáva. Musím pochopiť mentalitu klienta, pre ktorého tvorím. Ak v ňom architektonické dielo nezarezonuje pozitívne, je trpené – autorom aj tými, čo ho užívajú. Špecifiká memoriálu, určené hlavne množstvom zložitých religióznych predpisov, sú najlepšie zrozumiteľné tvorivému subjektu, ktorý je zároveň príslušníkom židovskej komunity. Verím tomu, že pre vyriešenie tejto úlohy má najlepšie predpoklady. Ja som mal iba šťastie, že sa mi podarilo „trafiť“.

Neobávali ste sa silného židovského tradicionalizmu?

Nie. Uvedomoval som si, že židovská komunita patrila vždy k tým osvietenejším a progresívnejším investorom, ktorí mali záujem o kvalitu. Svedčia o tom aj architektonické pamiatky na Slovensku. Židovský memoriál bol budovaný v teritóriu majority kresťanstva. Napriek tomu som nepostrehol nijaké konflikty, ktoré by vyplývali z rozdielnosti náboženstiev.

Podarilo sa vám neprestúpiť to, čo je košer?

Židia sú obdarení zvláštnou schopnosťou vyhnúť sa porušeniu božích príkazov, veď ako inak by rozptýlení vo svete v diaspore mohli prežiť a udržiavať svoje náboženstvo. Táto, miestami až bravúrna virtuozita, sa prejavila pri riešení problému, ako bývalý cintorín sprístupniť kohenitom, ktorí majú kontakt s hrobmi zakázaný.

Vyjadruje podľa vás dielo tradíciu židovstva tak, aby to pochopili aj „inak“ veriaci?

Najväčší problém pochopiť prejavy a tradície židovstva majú tí, ktorí sú bez akéhokoľvek náboženského vierovyznaniania. Ako mňa zaväzuje moja viera, tak Žida alebo hocijakého inoverca zaväzuje jeho viera. Náboženské prejavy plynúce z mojej viery sú pre mňa prirodzené, hoci navonok môžu vyvolávať údiv, pozitívne alebo negatívne emócie. Ale ja ich chápem, lebo vyplývajú z mojej viery. Väčšinu prejavov židovského náboženstva nepochopím, ale môžem ich bez problémov akceptovať, lebo si uvedomujem paralelu s vlastným náboženstvom.

Akým smerom sa teda uberal koncept stavby a o čom hovorí jej výraz?

Povedal som si, že koncept tejto stavby bude otvorený a veľmi jednoduchý, aby sa nestratil ani pod ťarchou celej plejády nepredvídaných religióznych požiadavok a predpisov. Mojím zámerom bolo stvárniť súčasný stav, neprikrášľovať situáciu, nepreexponovávať, nezakrývať.

Použitý stavebný materiál môže v ľuďoch vyvolať nie práve najpríjemnejšie emócie. Prečo práve betón?

Betón ako hlavný stavebný materiál spĺňa všetky religiózne predpisy pre uplatnenie sa na židovskom pohrebisku. Neuspel som napríklad s kovovým perforovaným materiálom, keď som ho chcel použiť na visutú lávku. Keďže kov je materiál používaný na výrobu zbraní, navrhnúť ho v spojitosti s hrobmi bola z religiózneho hľadiska priam drzosť.

Autorom niektorých výtvarných detailov je Fero Guldan. Ako ste sa k nemu dopracovali?

Rozmýšľal som, kto sa charakterom svojej tvorby najviac približuje prvým podobám pre vstupnú mrežu, vchodové dvere aj rituálne umývadlo. Stačil krátky rozhovor s Ferom Guldanom a veľmi dobre sme si porozumeli. Investorovi sme predložili prvé návrhy v typicky guldanovskej forme. Obava, ako jeho diela prijme židovská komunita, sa rozplynuli v momente, keď dve židovské návštevníčky na stavbe označili ležiaci, hrdzavý plechový kus šrotu za vhodné dvere na memoriál. Vôbec netušili, že tie už čakali len na osadenie. Dvere sa stali efektným akustickým sprievodcom do podsvetia, no stavbyvedúci ich prikázal naolejovať. Spolu s investorom dúfame, že po čase začnú znova tak krásne tajomne vŕzgať.

Nebude prekážať, ak sa memoriál stane turistickou atrakciou?

Našiel som na internete, že jeden bratislavský hotel ponúka návštevu memoriálu ako fakultatívny výlet pre turistov. To je presne to, čo Medzinárodný výbor nechcel. Od začiatku až do konca navrhovania sa riešilo, ako sa bude memoriál prevádzkovať, aby sa z neho nestala znesväcovaná turistická atrakcia. Pre Židov je serióznym pútnickym miestom, tak ako pre katolíkov Lurdy alebo Levoča.

Je pri kultovej stavbe potrebné rozmýšľať o tom, či vytvára napätie medzi interiérom, ktorý zastrešuje, a exteriérom, do ktorého sa včleňuje?

Týmito okolnosťami je sprevádzané každé architektonické dielo. Neexistuje v prázdnote, vždy je niekam zasadené, pre niekoho a niečo určené a prinajmenšom by malo evokovať aj nejaké pocity. Príznačné pre architektúru je, že vychádza z prostredia pre funkciu a človeka, je enviromentálnym užitým umením.

Znamená sakrálna stavba niečo viac ako iná stavba s originálnym výrazom?

Budova by mala hovoriť niečo o tom, kto ju užíva a čomu slúži. Človeka by nemala devastovať a trápiť, ale ho pozitívne inšpirovať. Pri kultových stavbách sa navyše uplatňuje ešte aj rozmer transcendentna, ktorý zostane ľuďom nepochopiteľný. Preto by nemalo byť ani ambíciou architekta dovoliť si ho vyjadriť exaktne, ba dokonca presviedčať o jeho pravdivosti. Žiadne dielo sa neubráni subjektivizmu, lebo nakoniec vždy vychádza z človeka.

Čo atraktívneho prináša náboženstvo do architektúry?

Úloha, ktorá má v sebe transcendentný prízvuk, je pre tvorivého človeka najzaujímavejšia. Nesie v sebe ďalší rozmer, ktorý zostáva tajomným, a je na architektovi, ako senzitívne ho vyjadrí a ako sa mu podarí dielu zaistiť aj zodpovedajúci atribút tajomstva. Mojím názorom je, že tvorba kultovej stavby by mala byť pre architekta vyvrcholením jeho tvorby.

Keď však tvoríte priestor pre človeka a funkciu, musíte dodržať aj všeobecne dohodnuté parametre.

Tie by som mal mať už tak vžité, že sa nimi zaoberám len podvedome. Sústrediť by som sa mal hlavne na tvorbu nálady, atmosféry priestoru. Pokiaľ sa s investorom neviem dohodnúť na náladách, do úlohy radšej nejdem. Človek prirodzene vyhľadáva úlohy, s ktorými sa vie stotožniť. No tie, ktoré ho neinšpirujú, by mal prenechať tým, pre ktorých sú zaujímavé.

Dá sa v architektúre vôbec zachovať princíp voľnej tvorby?

Povolanie architekta je u nás spojené so životnou existenciou. Tak sa architektovi môže stať, že úlohu, ktorá ho neinšpiruje, pokazí. Pokiaľ budú peniaze riadiť tvorbu, nemôže to s našou architektúrou dobre dopadnúť. Stále jej chýba dostatočný priestor pre uplatnenie princípu voľnej tvorby. Práve vtedy architekt vníma určité prostredie ako zaujímavé. Vtedy dostane nápad, čo by sa v danom prostredí dalo postaviť, ako by to mohlo fungovať a má vplyv na to, kto by to mohol užívať alebo prevádzkovať. Voľná tvorba architektúru posúva dopredu. EVA ANDREJČÁKOVÁ

FOTO – MARTIN KVASNICA A ANDREJ BÁN