O vzťahu maďarského a slovenského verejného myslenia

Je prirodzeným javom, že o viacmiliónových národoch rozmýšľame na základe predpokladaných alebo reálnych vlastností spoločenstva – čiže stereotypov.

Spôsob, akým vytvárame stereotypy o inom národe, sociálna psychológia nazýva „etnocentrickým myslením“. Etnocentrické myslenie, ako aj stereotypy vytvárané o druhých majú do určitej miery pôvod v národnej identite, takže ich existenciu môžeme považovať za prirodzený jav. Preto nie je vhodné na základe profesijného alebo emocionálneho podnetu skoncovať so stereotypmi a etnocentrizmom, avšak ich škodlivé vplyvy možno minimalizovať poznávaním a porozumením spôsobu myslenia druhej strany.

Rozdiely medzi slovenským a maďarským etnocentrickým myslením sa prejavujú predovšetkým v oblasti komunikácie. V tejto kapitole sa snažíme predstaviť najpodstatnejšie z nich a záverom stručne analyzujeme niekoľko špecifických javov v súčasnej maďarskej verejnej mienke o Slovákoch.

Uhorsko a Maďarsko

Jedným z hlavných a veľmi dôležitých špecifických problémov je maďarské a slovenské pomenovanie súčasných aj bývalých štátnych útvarov, ktoré sa odlišuje pre rôzne prístupy. Na označenie historického Uhorska (latinsky Hungaria) maďarčina používa od dávnej minulosti výraz Magyarország [doslovný význam: maďarská krajina, zem], a to aj vtedy, keď je používaný na označenie multietnického štátu.

Pre lepšie pochopenie tejto problematiky uvedieme konkrétny príklad. Antonio Bonfini (1427 – 1502), kronikár kráľa Mateja Korvína, napísal v roku 1495 v latinčine dejiny Uhorska od mýtických počiatkov národa až po smrť kráľa Mateja pod názvom Rerum Ungaricarum Decades. V roku 1575 toto dielo voľne preložil do maďarčiny a s opravami vydal Gáspár Heltai v Kluži (Rumunsko, Sedmohradsko) pod názvom Chronica az magyaroknac dolgairól (Kronika o záležitostiach Uhrov – Maďarov).

Heltai preklad Bonfiniho diela do maďarčiny zdôvodnil aj tým, že Maďari nebudú musieť čítať „povýšeneckého Bonfiniho“ po latinsky. Názov Hungarus prekladá výrazom Maďar a svoju vlasť označil termínom Magyarország, pričom si bol vedomý jeho jazykovej i etnickej rozmanitosti, veď sám bol potomkom sedmohradských Sasov.

Chronica az magyaroknac dolgairól (Kronika o záležitostiach Uhrov – Maďarov).
Zdroj: wikipedia

Mnohoetnická a multikultúrna latinská Hungaria bola teda preložená do maďarčiny ako Magyarország. Toto pomenovanie zodpovedá aj slovenskému názvu Uhorsko, ktoré označuje toto územie pred rokom 1918. Rovnako znie aj názov pre potrianonské Maďarsko. V jednotnom maďarskom pomenovaní sa odzrkadľuje vedomie kontinuity medzi oboma štátnymi útvarmi.

Čo je to Magyarország?

Na základe tohto etnocentrického maďarského pomenovania nemožno ešte posúdiť, aký postoj vyjadruje použitie výrazu Magyarország vo vzťahu k Uhorsku; musíme uvážiť aj kontext, ktorý špecifikuje myšlienky a predstavy autora konkrétneho textu. Len tak sa dozvieme, či ide o vedome integratívny charakter pojmu a používateľ chápe Uhorsko ako spoločnú domovinu viacerých národov, alebo má tento pojem neutrálny etnocentrický význam – používateľ si teda viac-menej uvedomuje historickú prítomnosť ostatných národov v Uhorsku, ale prisudzuje im pasívnu úlohu. Alebo sa výraz Magyarország používa vyslovene v danom kontexte tak, že vylučuje nemaďarské národy – Uhorsko je považované výlučne za domovinu len maďarského národa, kde všetci ostatní sú len hosťami, prisťahovalcami.

Maďarské historické vedomie, vyučovanie histórie a väčšinu vedeckých, náučných, národné vedomie reprodukujúcich a podporujúcich diel môžeme charakterizovať najskôr neutrálnym etnocentrickým chápaním Uhorska. Takéto chápanie si uvedomuje mnohonárodnosť Uhorska, ale národnostiam pripisuje iba pasívnu úlohu.

Jednotnosť pomenovania v tomto prípade však môže nezainteresovanému pozorovateľovi na prvý pohľad, najmä slovenskému čitateľovi, evokovať isté vylúčenie. Ideálnym riešením by bolo, keby používateľ daných pojmov v kontexte vedome evokoval multikultúrny ráz Uhorska – nezávisle od jeho pomenovania.

Odhliadnuc od toho, či sa používa označenie Uhorska v integratívnom, neutrálnom etnocentrickom alebo diskriminačnom význame, základným prvkom maďarského historického vedomia je kontinuita medzi historickou a dnešnou vlasťou Maďarov – čiže medzi Uhorskom a Maďarskom.

Je to logické, ak si uvedomíme, že súhrn symbolov týchto dvoch štátov – hlavné mesto, hymna, zástava – sú aj dnes v podstate totožné, že aj ďalšie jazyky používajú na ich označenie len jeden výraz (Ungarn – po nemecky, Hungary – po anglicky); a že termín Uhorsko pochádza zo slova Uhor, Uhri, ktoré je zasa odvodené od Ugrov, kmeňov starých Maďarov. Ani Slováci nerobili vždy taký veľký rozdiel medzi pojmami „uhorský“ a „maďarský“ ako dnes – pozri napríklad názov slovníka Antona Bernoláka: „Slovár Slovenskí, Česko-Latinsko-Nemecko-Uherskí“.