Tradície slovenskej armády vo svete ani doma zatiaľ (možno s výnimkou násteniek ministerstva obrany na Kutuzovovej) nevyorali žiadnu hrdinskú brázdu uznania. Jej bývalých príslušníkov Pálffyho, Šatana, Švehlu, Demitru, Hossu a rad ďalších hokejistov však uznáva celý hokejový svet. V mnohotisícových nákladoch ročeniek NHL sa Dukla Trenčín pod menom svojich početných odchovancov vníma ako popredná svetová hokejová akadémia.
Trenčianska Dukla si napriek svojmu vojenskému pôvodu vždy uchovala aj sympatický civilný imidž, pri svojom hlavnom poslaní finalizácie hokejových talentov presadzovala progresívne metódy, vždy bola otvorená prenosu najnovších poznatkov.
Skúšali aj Tichonova
Popri tom musela občas čeliť nepochopiteľným zásahom zo svojho nadriadeného bratislavského ministerstva. Pred pár rokmi dostal napríklad vtedajší predseda vlády Vladimír Mečiar, inak športový polyhistor, čo stál pri zrode slovenskej hokejovej reprezentácie i multimedailovej kariéry plavkyne Moravcovej, typický originálny nápad. V záujme pozdvihnutia úrovne nášho hokeja sa pokúsil angažovať legendárneho sovietsko-ruského trénera Viktora Tichonova. Horliví pracovníci ministerstva obrany po armádnej linke zinscenovali operáciu Tichonov, ktorá v čase finále Extraligy s Košicami priviedla Trenčanov na pokraj zúfalého odhodlania pohádzať svoje hokejky do žita bez boja na znak protestu. Nakoniec vysvitlo, že charizmatický Tichonov, ktorého sa nepodarilo prehovoriť za iné milióny ani newyorským Rangers, chcel do relatívne lukratívnych podmienok inštalovať svojho dlhoročného asistenta Viktora Kuzkina. Vtedy došlo na titulok SME ‘Vlastizrada ministerstva obrany‘, lebo ten istý Tichonov použil získané informácie o našich najlepších kluboch za peniaze slovenských daňových poplatníkov proti nám z ruskej striedačky na svetovom šampionáte vo Viedni 1996.
„Šaškáreň“ na tri dni
Teraz hrozí suita okolo ministra Jozefa Stanka pohromou pre hokejovú Duklu v Trenčíne i futbalovú v Banskej Bystrici. V rámci svojej stratégie razantnej redukcie (v prípade hokeja a futbalu likvidácie) športu pod krídlami svojej armády sa s nasadením fantázie i paragrafov snaží skomplikovať prevod zimného štadióna pod správu mesta Trenčín, ktorého primátor hokeju praje a prisľúbil vykryť aj prevádzkové náklady zimného štadióna. Dlhoročný funkcionár trenčianskej Dukly Ivan Kodaj, ktorý ovláda všetky logické anomálie armádnych predpisov, charakterizoval navonok dôležitý postoj ministra a jeho ľudí stručne ako „šaškáreň“ postavenú na hlavu. Trvanlivosť tohto teátra neprežije najbližšie volebné zemetrasenia.
Hoci existuje legislatívne čistý spôsob prevodu vojenského majetku (zimného štadióna), pri ktorom by sa zriaďovateľom verejnoprospešnej činnosti (hokej, ktorý tam hrá okrem extraligového áčka ešte takmer štyristo detí) stalo mesto Trenčín, snaživci na ministerstve by radšej postupovali podľa mechanizmu ponukového konania na nadbytočný majetok. V našom prostredí za tým ťažko hľadať niečo iné ako získanie „podstolového priestoru“ smutne známeho pri obchodných operáciách.
Peniaze získané za predaj štadióna by znovu putovali do štátnej pokladnice, prečo sa teda ministerstvo obrany nechce zbaviť neželaného hokeja priamo?
V 106 krajinách sveta funguje a zveľaďuje sa systém armádneho športu, na poslednej olympiáde v Sydney získali športovci s armádnym pozadím polovicu všetkých medailí.
Na Slovensku sa ho chce armáda nielen zbaviť, ale aj ohroziť jeho ďalšiu existenciu tvorivým hľadaním legislatívnych prekážok.
Čo s Kandinou?
Hlavičky z Kutuzovovej možno ešte nevedia, že ich čaká oriešok z najťažších. Kam zaradia kultového tvora trenčianskeho zimáku, ktorým je potomok psíčej ságy Kandiny, čo verne spolu s ľadármi stráži jeho kvalitu. Na miestnej hygienickej stanici je zimný štadión uvedený ako jej vlastník. Bude ju ministerstvo riešiť ako hnuteľný alebo nehnuteľný majetok? Isté je, že hokejové okolie ju nevníma ako nadbytočnú. Skôr tých, čo o nej a stovkách potomkov Pálffyho a Šatana rozhodujú z Bratislavy.
