Stanislaw Lem (1921) - v osemdesiatych rokoch žil v exile vo Viedni, koncom 80. rokov sa vrátil do Poľska. Debutoval knihou Človek z Marsu (1946), z jeho ďalších kníh vyberáme: Astronauti (1951), Planéta Eden (1958), Solaris (1961), Summa technologiae (1964) - považovaná za bibliu futurológie, Kyberiáda (1965), Vysoký zámok (1966), Príbehy pilota Pirxa (1968), Imaginárna magnitúda (1973), Mier na Zemi (1987). V češtine vyšiel naposledy jeho zborník esejí Tajemství čínského pokoje.
FOTO - ČTK
Otec futurológie a slávny autor sci-fi Stanislaw Lem sa už budúcnosťou a písaním nezaoberá„Znalosti pochádzajú zo skúsenosti a skúsenosť z chýb a omylov,“ napísal raz STANISLAW LEM. On sám sa zo svojich omylov dokázal poučiť. Inak by sa nestal najprekladanejším poľským spisovateľom a nezaradil by sa vedľa Isaaka Asimova, Raya Bradburyho či Roberta Heinleina medzi klasikov science fiction. Dvadsaťsedem miliónov kusov jeho kníh vyšlo preložených v štyridsiatich jazykoch. To je vizitka autora vedeckofantastickej literatúry, ktorý je považovaný za otca futurológie.
Dnes sa už Stanislaw Lem literatúrou takmer vôbec nezaoberá. Občas uvoľní nejaký starý rukopis na publikovanie, občas vydá esej. Ako sa dá čakať od človeka jeho veku, je trochu zatrpknutý. Mladícke sny o celosvetovom spoločenstve rozumu a slušnosti opustil už koncom päťdesiatych rokov - ale predsa len nečakal, že nerozum a neslušnosť pôjdu tak ďaleko.
Naozaj máte pocit, že človek sa čoraz viac zbavuje kultivácie rozumom?
„Žiaľ, je to charakteristická črta tejto doby. Človek zabúda na slušné správanie, na povrch vyplávali jeho temnejšie stránky. Hromadí sa zloba, občas len málo chýba, aby človek spadol do definitívnej priepasti zvanej atómová vojna.“
Nie je vaša skepsa až príliš čierna?
„A čo iné mám hovoriť o tomto ľudskom tanci nad vlastnou smrťou?“
Zdá sa, že prestávate rozumieť aj vývoju technológií. Čitateľov ste zaujali odmietnutím internetu ako technológie, ktorá ľudí vzájomne odcudzuje. Nevidíte v ňom žiadnu pozitívnu komunikáciu?
„Cez niektoré veci sa už neprenesiem. Jednoducho, tento vývoj človeka odľudšťuje. Rozprávate sa s niekým, koho nepoznáte. Sú to slová bez vône emócií.“
Je zaujímavé počúvať tieto vety od človeka, ktorý vymyslel superinteligentného robota Golema XIV.
„To je však už o poznanie chmúrnejšia vízia sveta než tá, o akej som písal v päťdesiatych rokoch. Áno, aj ja som rozmýšľal o virtuálnej realite, len som ju nazýval fantomatika. Najviac ma zaujímal pojem pokriveného myslenia. Nie je nevyhnutné ľuďom dávať okovy na ruky. Nie je nutné ich strkať do koncentrákov - stačí im pozmeniť myslenie a oni budú konať tak, ako keby s okovami na rukách sedeli v koncentráku. Taký je zotročený svet v mojej Planéte Eden.“
O tri roky po nej vychádza slávny román Solaris. Prečo vás tak fascinovala superinteligencia, ktorá je prenikavejšia ako ľudská?
„Solaris je najmä o komunikácii. Nástrojom je však výkonnejšia inteligencia, než je ľudská. Ako sa taký mozog zachová v kontakte s človekom? Čo urobí, keď bude chcieť byť - napríklad - zlý? Podobne ako na Planéte Eden netreba hrubej sily. Tejto superinteligencii stačí siahnuť do hlbín zlého svedomia človeka a vytvoriť fantómy virtuálnej reality - jeho vinu.“
Na 27. novembra je naplánovaná premiéra Solarisu od režiséra Stevena Soderbergha, ktorý do hlavnej postavy obsadil Georgea Clooneyho. Konzultovali tvorcovia s vami spracovanie knihy?
„Viem, že Soderbergh si píše aj scenár a myslím, že mal aj snahu sa ma čosi opýtať. Odkázal som mu, že pre mňa je už táto kniha viac-menej minulosťou a ponechávam ju na jeho interpretácii.“
Rovnako strohý ste boli aj pri Andrejovi Tarkovskom?
„To mi bolo o tridsať menej a navyše, s Tarkovským sme sa poznali. Spolupracoval som so scenáristom filmu Frederichom Gorenstheinom, vynikajúco bol vystihnutý duch predlohy. Tarkovskij bol režisér s neobyčajnou empatiou. Ba dalo by sa povedať, že v dobrom aj významovo posunul moju knihu. A, samozrejme, nesmiem zabudnúť na Krisa Kelvina v skvelom podaní Donatasa Banionisa. Nič proti Soderberghovi, ale do tej istej rieky sa vraj nedá vkročiť.“
Koncom šesťdesiatych rokov ste sa stali literárnou hviezdou východu, ktorú obdivovali aj americkí veľmajstri sci-fi. Vy ste vraj prečítali všetku dostupnú americkú sci-fi literatúru a v knihe Fantastika a futurológia ste ju rázne odmietli. Prečo?
„Pripadalo mi to ako zbierka ‘tliachanín‘. Nevidel som tam takmer nič, čo by ma zaujalo. Až na malé výnimky.“
Aké?
„2001: Vesmírna Odysea Arthura Clarka bola čímsi, čo vyčnievalo nad bežnú produkciu. Takisto bola skvelá aj Kubrickova filmová adaptácia.“
Nepribuchli ste si týmto odmietnutím dvere?
„Neviem, nevidel som nič, čo by ma inšpirovalo a zdalo sa mi aspoň trochu zmysluplné. Je pravda, že ma omrzeli príbehy. Už som nedokázal rozprávať o pilotovi Pirxovi ani o konštruktéroch robotov Trurlovi a Klapáciovi, postavy z kníh rozprávok pre dospelých Kyberiáda. Moje vízie už nemali také ostré kontúry. Tak napríklad vznikla kniha fiktívnych recenzií na neexistujúce knihy Dokonalá prázdnota.“
Keď ste mali osemdesiat, ľudstvo začalo písať tretie milénium. Čo ho čaká podľa niekdajšieho futurológa?
„Naozaj už len niekdajšieho, ale ak chcete počuť niečo od vizionára, tak len jedno: ľudia už konečne musia začať medzi sebou hovoriť.“
Autor: ĽUDO PETRÁNSKYKrakov - Bratislava
