V Moskve však zatiaľ vôbec nevedia, ako taký zázrak urobiť.

Predseda kaliningradskej obvodnej Dumy Vladimír Nikitin vyhlásil, že ruská enkláva v Pobaltí (asi tretina Slovenska) sa premení na „špeciálnu investičnú sféru“ a životná úroveň sa tu bude rozvíjať tak rýchlo, že Kaliningrad onedlho dobehne susedov. Dnes priemerný obyvateľ Kaliningradu zarobí – podľa oficiálnych údajov – mesačne 55 dolárov. V regionálnej administratíve odhadujú, že reálna kúpna sila je sedemkrát nižšia ako v Poľsku či na Slovensku. Zároveň vedia aj to, že Rusko nemá prostriedky, aby v Kaliningrade financovalo veľký hospodársky skok. Nikto zatiaľ nevypracoval ani len program modernizácie tejto zanedbanej oblasti.

Po Kaliningrade sa však potĺka množstvo hostí z Moskvy či Bruselu, aby sa na vlastné oči presvedčili, ako sa žije na tomto, od ruského kontinentu oddeleného kúsku federácie, s ktorým budú už o niekoľko rokov susediť dva štáty EÚ – Poľsko a Litva.

Veľké prekladisko

Koncom marca sa vybral spolu so svojimi liberálnymi poradcami z Moskvy do Kaliningradu minister hospodárskeho rozvoja a obchodu German Gref. Zaujímalo ich najmä to, čo Rusku a jeho obyvateľom poskytuje táto enkláva, ktorá je už vyše päť rokov špeciálnou ekonomickou zónou.

Našli síce niekoľko pozitívnych príkladov, ale ich konečný verdikt bol zdrvujúci. „Kaliningradská oblasť je čiernou dierou v ruskom colnom priestore, veľkým prekladiskom, cez ktoré sa tovary z celej Európy bez preclenia distribuujú do Ruska,“ vyhlásil po návrate z Kaliningradu jeden z najuznávanejších liberálnych ekonómov Ruska a vedúci Centra hospodárskych reforiem pri vláde Vladimír Mau.

Podľa neho v Kaliningrade funguje všetko podľa zásad prijatých pre špeciálnu ekonomickú zónu, ktoré vypracovali podľa „logiky deficitu príznačného pre komunistickú éru“. V tom čase bolo najdôležitejšou a najťažšou úlohou vlády „naplniť regály obchodov a umožniť ľuďom kupovať si čokoľvek, čo prišlo“.

V roku 1996 schválil ruský parlament zákon o Zvláštnej ekonomickej oblasti – kaliningradskej oblasti. Podľa tohto zákona tovary určené na zásobovanie kaliningradskej oblasti boli oslobodené od ciel, poplatkov a daní, okrem symbolickej sumy (vo výške 0,15 percenta hodnoty tovaru), ktorá sa kvalifikuje ako manipulačný poplatok.

Tento zákon špekulantov priam inšpiroval. Okrem iného umožňuje aj to, aby výrobky dovezené do Kaliningradu (v prípade, ak ich zhodnotia o 15 až 30 % nižšie, podľa príslušnej kategórie), dostali certifikát „ruský výrobok“ a boli exportované do ostatných oblastí Ruska bez akýchkoľvek colných poplatkov.

„Čo znamená „zhodnotený na 15 až 30 percent? Kto to kontroluje? Liberálni ekonómovia na čele s Jegorom Gajdarom sú zaťatými protivníkmi ekonomických zón, ktoré umožňujú importérom vyhnúť sa colným poplatkom.

Kaliningrad je iba kanálom, po ktorom sa dajú tovary legálne pašovať do Ruska bez toho, aby Rusko niečo z toho malo,“ hovorí Mau.

Otočiť prúd

Krátko po tom, ako ruskí liberáli objavili Kaliningrad, začalo sa v Moskve hovoriť o tom, že Kaliningrad treba obrátiť z hlavy na nohy. Pretvoriť oblasť na „zvláštnu investičnú zónu“, z ktorej sa ruské produkty budú posielať do Európy.

Admirál Vladimír Jegorov, donedávna veliteľ Baltskej flotily a dnes gubernátor kaliningradskej oblasti, ma ubezpečil, že vládna moc v enkláve urobí všetko pre to, aby „obrátila tok tovarov smerujúcich odtiaľto do vnútra Ruska“ a prilákala do Kaliningradu zahraničných investorov.

Čo môžu, bez ohľadu na Moskvu, urobiť pre svoju budúcnosť sami Kaliningradčania?

Jegorov: „Predovšetkým musíme uľahčiť vybavovanie vecí v našich úradoch. Tak, aby investori nemuseli celé dni behať od jedného úradníka k druhému, obstarávať si množstvá papierov, tratiť čas a peniaze na úplatky i zbytočne dlhý pobyt.“

Podarí sa to? Skutočný hospodársky rozvoj sa začal iba v tých regiónoch Ruska, kde sa šéfovia regionálnej administratívy sami považovali za štít proti samovôli a šlendriánstvu svojich podriadených. Na začiatku 90. rokov dnešný líder reformného zoskupenia Jabloko – Grigorij Javlinskij – spolu s vtedajším liberálnym gubernátorom Nižného Novgorodu Borisom Nemcovom presadili v hornovolžskej oblasti predpisy, ktoré umožnili registráciu nových firiem korešpondenčnou cestou. Stačilo poslať zopár dokumentov a bez čakania na súhlas opatrený úradnými pečiatkami začať činnosť.

V tom čase vznikalo v Nižnom Novgorode každý deň niekoľko desiatok firiem a podnikov. Začal sa naozajstný hospodársky boom, ktorý však netrval dlho. Byrokrati sa spamätali a našli dôvody, ktorými prinútili podnikateľov, opäť s čiapkou v rukách, navštevovať ich kancelárie – pre povolenia, odobrenia, licencie.

„Boj s byrokratickou svojvôľou je najťažšou úlohou, ktorá stojí pred tými, čo sa pokúšajú zreformovať naše hospodárstvo. Úradníci budú brániť svoje právo kontrolovať biznis zubami-nechtami. Je to právo brať úplatky,“ povedal mi nedávno bývalý ruský viceprezident a minister financií Alexander Livšic.

Päť miliárd virtuálnych dolárov

Admirál Jegorov a Vladimír Mau s odvolaním sa na prísľub ruskej vlády ubezpečujú, že v najbližších rokoch sa v kaliningradskej oblasti uskutoční generálna prestavba celej infraštruktúry.

„Štyristo miliónov dolárov bude stáť dostavba tepelnej elektrárne, ktorej montáž prerušili začiatkom 90. rokov. Bude to plynová elektráreň, takže ďalších 100 miliónov dolárov bude treba vynaložiť na plynovod. Nemáme na výber: vyše 95 percent energie dostávame z leningradskej atómovej elektrárne cez Litvu. Vo chvíli, keď sa Litva stane členom EÚ, budeme nahratí, pretože Vilnius bude musieť svoje energetické siete prispôsobiť európskym štandardom, ktoré sú iné ako ruské,“ vysvetľuje predseda kaliningradskej Dumy Nikitin.

„Čo najrýchlejšie budeme musieť zmodernizovať aj naše prístavy a cesty. Kým sa naši susedia, Poľsko a Litva, stanú členmi EÚ, musíme 26 hraničných prechodov prispôsobiť európskym štandardom,“ pokračuje Nikitin.

Zástupca šéfa Výboru pre rozvoj zvláštnej ekonomickej zóny v kaliningradskej oblasti Alexej Pjetuchov sa nazdáva, že vynovenie oblastnej infraštruktúry bude stáť najmenej 150 miliárd rubľov (pri dnešnom kurze najmenej 5 miliárd dolárov). Tieto peniaze však Rusko nemá. Vládny program modernizácie kaliningradskej oblasti sa ešte len vypracúva.

Euroremont

Kapitálnu prestavbu, prispôsobenie akéhokoľvek objektu svetovým štandardom, nazývajú v Rusku euroremont. Jegorov i Nikitin počítajú s tým, že euroremont pobaltskej enklávy nebude možný bez masívnej podpory európskych investorov.

Príkladom toho, že oblasť naozaj dokáže prilákať zahraničný kapitál a stať sa tým, čo v Moskve nazývajú špeciálnou investičnou zónou, je činnosť už vyše dva roky fungujúcej montážnej fabriky automobilky BMW.

Fabriku zriadili v jednej z montážnych hál bývalého vojenského námorníctva. Dlho to vyzeralo tak, že aj tento závod stihne osud montážnej haly kórejských áut KIA, ktorú s veľkou reklamou otvorili ako „prvú veľkú investíciu v špeciálnej investičnej zóne“. Na vlastné oči som videl, ako do montážnej haly, rovno z lode, vchádzali hotové kórejské autá. Ich „montáž“, po ktorej ich už bolo možné vyvážať ako ruský produkt do ostatných oblastí Ruska, spočívala v tom, že niekoľko chlapíkov k nim pripevňovalo tabuľku s nápisom „Made in Russia“.

Kto to riadi?

Presvedčil som sa, že BMW otvorilo v Kaliningrade naozajstnú montážnu halu. Námestník riaditeľa podniku Dmitrij Martidi ma presvedčil, že každé vozidlo sa montuje v Kaliningrade z 2200 súčiastok, ktoré priviezli z Nemecka. V podniku pracuje 2000 robotníkov, ktorí zarábajú 200 dolárov mesačne. V minulom roku vyšlo z podniku 210 000 áut, ktoré sa predávajú o 15 percent lacnejšie ako dovážané BMW. Už v budúcom roku sa budú kaliningradské BMW vyvážať aj do iných štátov.

„Dbáme najmä na kvalitu. Učíme našich pracovníkov dôkladnosti. A máme znamenité výsledky,“ ubezpečoval ma Martidi. „Z osemnástich zahraničných závodov firmy BMW iba nám udelili certifikát kvality, ktorý nám umožňuje vyvážať autá aj mimo Ruska.“

BMW však za svoje kaliningradské úspechy nevďačí iba tamojším robotníkom. Podnik si našiel mocného protektora. Keď v roku 1999 opúšťal „montovňu“ prvé auto, riadil ho šéf prezidentskej kancelárie Pavel Borodin. Muž, ktorého švajčiarska prokuratúra obvinila z prijatia úplatkov vo výške niekoľko tisíc miliónov dolárov za „tlačenku“ vo výberovom konaní na obnovu Kremľa.

Toto prvé i ďalších 129 kaliningradských BMW zakúpila kremeľská administratíva. Ďalšie autá si zabezpečili iné rezorty.

Litovskí tigri

Skutočnými „hrdinami kapitalistickej práce“ (ako sa vraví v Kaliningrade) sú najmä malí a strední podnikatelia z Litvy. Bez ohľadu na predpisy či euroremont zriaďujú nábytkárske, mliečne a mäsové podniky.

Andrius Kaladzhinkas, majiteľ firmy Delikates kaliningradski, sa priznal, že sa tam rozhodol investovať najmä kvôli zlým podmienkam vo svojej vlasti. Kaladzhinkas vlastní v Klajpede veľké mäsové závody, ktoré však využívajú iba malú časť svojej kapacity.

„Náš trh je malý. V Litve spracúva mäso vyše šesťsto firiem. Kaliningrad je však bránou pre ozrutný trh Ruska.“

Vďaka už spomínaným predpisom dováža mäso z Poľska, Litvy, Nemecka a Argentíny. Neplatí ani kopejku cla či iných hraničných poplatkov. Iba preto dokáže ponúknuť zákazníkom do zauralského Jekaterinburgu, vzdialeného 5000 km, kilo klobásy iba za 2,20 dolára. Keby mal firmu na Urale, musel by tú istú klobásu, bez nákladov na dopravu, predávať za 3,30 dolára.

Kaladzhinkas sa však aj tak musí obracať. Mäsokombinát vybudoval na vlastné náklady. Do budov a strojov investoval 6 miliónov dolárov. Predpokladal, že do troch rokov sa investícia vráti. Prišla však kríza, investície sa mu vrátia až v roku 2005. Napriek tomu chce ďalej investovať, kupovať pozemky. Najradšej by kúpil kolchoz a sám choval dobytok na mäso.

Konkurencie sa nebojí. „Keby Nemec musel pracovať tak ako ja, po troch dňoch by sa zbláznil. Nemec je zvyknutý, že všetko vybaví telefónom a úradníci dodržia slovo. My, Litovčania, vieme, ako to chodí, máme socialistickú prax. Aj Poliaci už ochabli. Ak chcú dodržať dohody a dodať produkty klientom, obracajú sa na mňa.“

Poliaci na kaliningradskom trhu zápasia s ťažkosťami. Podnikateľ z Olsztyna tam začal podnikať už začiatkom 90. rokov. Mal tam kancelárie, sklady, jatky, nákladné autá. Lenže nepochodil.

„Nie banditi ma zničili, ale úradníci. Keď zistia, že človek má peniaze, ošklbú ho. Najlepšie sa vypláca sprostredkovanie našich alebo zahraničných tovarov. Cez Kaliningrad ďalej do Ruska. Vtedy ťa nestihnú ošklbať. Naším najproduktívnejším kapitálom sú známosti, konexie. Vieme, ako a s kým treba rokovať. Keď nemáš konexie, nezarobíš. Načo investovať, načo riskovať? Ešte je priskoro.“

Napriek všetkému pôsobí v Kaliningrade 428 poľských firiem. Ich obrat v minulom roku dosiahol takmer 300 miliárd dolárov. Osemnásť percent poľského exportu do Ruska ide cez Kaliningrad. Litovčania tu majú 140 firiem s obratom necelých 100 miliárd dolárov. Medzi Poľsko a Litvu sa vklinili iba Bielorusi a Nemci.

Strach z nového „šengenu“

Obyvatelia Kaliningradu neradi počúvajú správy o rozšírení EÚ o Poľsko a Litvu. Neveria v prílev zahraničných investícií, neveria, že sa zvýši životná úroveň. Obávajú sa, že po prijatí susedov do EÚ sa hranice oblasti zavrú.

Ak chcú dnes vycestovať do Litvy, nemusia vybavovať nijaké formality. Na hranici predložia „vnútorný pas“, obdobu nášho občianskeho preukazu, s miestom pobytu v Kaliningrade. Po Poľska potrebujú „zahraničný pas“ s priloženým turistických voucherom, ktorý sa dá v Kaliningrade kúpiť za 20 rubľov (asi 10 korún).

Cez poľsko-kaliningradské hranice prejde každý deň 14 000 ľudí. Sú to takmer všetko drobní obchodníci a priekupníci, ktorí pašujú cigarety, vodku, palivo.

„Ak ma poľský colník nezadrží, na jednej ceste zarobím 50 dolárov, viac ako som kedysi zarobil za celý mesiac. Ak Poliaci zavedú vízovú povinnosť, končím. Nielen ja. Všetci, čo zarábame na prihraničnom obchode,“ priznala sa pašeráčka Gaľa.

WACLAW RADZIWINOWICZ

Gazeta Wyborcza