Hovorí sa, že aj knihy mávajú osudy. Tá Liehmova Ostře sledované filmy ich má poriadne kuriózne. Zborník rozhovorov s osobnosťami českej a slovenskej filmovej novej vlny zo šesťdesiatych rokov mal vyjsť v Prahe roku 1969. Nevyšiel, bol rozmetaný normalizačnou cenzúrou. Vydali ho však roku 1974 po anglicky v New Yorku. Po novembri 1989 si autor naivne myslel, že knižka rozhovorov s tridsiatimi piatimi slávnymi českými a slovenskými filmovými režisérmi konečne vyjde v Československu. Mýlil sa, nebol o ňu záujem. Až po vyše tridsiatich rokoch - keď už je viac ako polovica spovedaných režisérov mŕtva - knižku príkladne zredigoval Jan Lukeš a vydal ju Národní filmový archiv v Prahe.
„Jaký má smysl vydávat knihu po víc než třiceti letech?“ pýta sa autor v jednom z troch predslovov. (Áno, kniha má tri predslovy, z rokov 2001, 1973, 1969.) Nesporný.
Z tých tridsiatich piatich rozhovorov: od Martina Friča cez Vávru, Jasného, Vláčila, Barabáša, Uhera až po Formana, Chytilovú, Schorma, Menzla, Juráčka, Jakubiska, Havettu, Hanáka, vyplýva práve po odstupe tridsiatich rokov to najpodstatnejšie. Formuloval to presne Štefan Uher: „Vývoj díla pražských kamarádů šel od prudké reakce na to, co bylo, velice různými směry, až se nakonec vytvořila skoro dokonalá, široká skladba, vějíř, paleta. Teprve v tu chvíli bylo asi možné hovořit o kinematografii. Společná je tomu všemu zřejmě jenom etika.“ Nič iné netvrdí ani Jaromil Jireš: „Naše angažovanost se pohybovala vždy především v oblasti etické. Jenže ještě nedávno byla politika takovým popřením etiky, že každý etický čin byl činem politickým.“ To povedal Jireš roku 1968. Už o rok to platilo opäť a etika znovu upadla do nemilosti.
Šesťdesiate roky boli totiž ozaj zvláštnym a zrejme neopakovateľným obdobím. Kinematografia, zoštátnená po vojne (pričom projekt zoštátnenia vypracovali najvýznamnejší českí filmári už počas protektorátu s tými najlepšími úmyslami) sa po prevrate roku 1948 stala štedro dotovaným propagačným nástrojom komunistickej ideológie. Keď sa v šesťdesiatych rokoch začala ideológia drobiť, filmári si dokázali vydobyť určitú slobodu a umeleckú nezávislosť od totalitného mecenáša, ktorému za jeho obolus neprinášali ani ideologickú, ani ekonomickú protihodnotu. Vzniklo podivuhodné vákuum, v ktorom sa vyrojili desiatky vynikajúcich, originálnych, esteticky rôznorodých a zároveň jedinečných českých a slovenských filmov, ktoré žali ceny na najprestížnejších filmových festivaloch a postupne začínali byť aj komerčne zaujímavé. „Náš paradox tkví přece jak známo v tom, že jedinými skutečně komerčními československými filmy jsou takzvané filmy umělecké,“ povedal vtedy Miloš Forman. Pritom Forman nebol nijaký naivný entuziasta, jeho rozhovor patrí v Liehmovej knižke k najvecnejším, je absolútne nesentimentálny, inteligentný, racionálny a prináša triezvu analýzu podmienok filmovej tvorby v Československu, v Európe a USA. Nesmierne pôvabný je Formanov ironický opis ľavicovo-revolučnej vzbury západných filmárov v Cannes 1968 a Passerova prenikavá analýza ideologického fundamentalizmu a estetickej koketérie Godarda.
Liehm píše, že po tom, čo vyšlo americké vydanie, stala sa jeho knižka povinným čítaním na viacerých filmových školách. „Proč? ptal jsem se, vždyť se v ní zas tak moc nemluví o řemesle, o tom, jak se to dělá. Právě proto, vysvětlovali mi. Říká se v ní tolik věcí, o kterých se zas většinou nemluví tady a o nichž mají budoucí filmaři přemýšlet.“
Premýšľať o nich možno aj dnes na Slovensku. Najmä keď je stav kinematografie taký, aký je, a Slovenská filmová tvorba na Kolibe prakticky prestala existovať, napriek dvom pokusom filmových tvorcov sprivatizovať štúdiá tak, aby slúžili slovenskému filmu. Lenže prvý projekt v prvej polovici roku 1992 odsabotoval námestník ministra privatizácie Jusko a druhý roku 1994 odpísal minister kultúry Roman - sám však neskôr neváhal sprivatizovať divadlo West. Potom už bez zábran dal sprivatizovať Kolibu „svojim“ minister tretej Mečiarovej vlády Hudec - výsledok jeho bašovania je dnes očividný.
A Liehmove rozhovory zo šesťdesiatych rokov s Jakubiskom, Havettom a Hanákom nám teraz znejú ako posolstvá z inej planéty.
