foto archív
„Estónsko zaviedlo nulovú sadzbu dane z príjmov v prípade, že daňový poplatník nevypláca zisk, ale ponecháva si zisk na investície v ďalšom období. V prípade, že predsa len zisk vyplatí, vzťahuje sa naň 26-percentná sadzba. Ak by Estónsko tento krok neurobilo už v deväťdesiatych rokoch, pravdepodobne by dnes nik nehovoril o tom, či krajina môže, alebo nemôže vstúpiť do Európskej únie. Jednoducho výsledok bol viditeľný na ich hospodárskych ukazovateľoch.“
Výpadok priamej dane však presúva ťažisko na dane nepriame - spotrebné, z pridanej hodnoty a podobne. Nepriame dane, respektíve ich rozdielna sadzba umožňovali mafiánskym skupinám obrovské zisky na únikoch napríklad pri doslovnom kšeftovaní s naftou v postkomunistických krajinách. Nemôžu byť neprimerané dane generátorom daňových únikov či podvodov?
„Najväčším generátorom únikov je priama daň, tam totiž existuje možnosť upravovania daňového základu, čo nie je možné efektívne kontrolovať. Pri nepriamych daniach takáto možnosť neexistuje, teda nesúhlasím s takýmto tvrdením.“
Prečo by sa estónsky príklad nedal použiť aj po vstupe do EÚ?
„Aj po vstupe do EÚ sa dajú vybojovať isté pozície, v sadzbách totiž neexistuje spoločná sadzba, ale istý koridor. Je to však ťažšie ako pred vstupom. Preto hovorím, ak drastické daňové opatrenia, reforma daňového systému, zníženie daní, tak teraz, ešte pred vstupom. Európska únia sa nemá v tomto smere nijako fetišizovať a najmä nemá byť príkladom na zvyšovanie s argumentáciou typu: vidíte, aj v EÚ je to tak.“ (lsz)
