blízki, alebo na základe iných vzťahov a osobných vplyvov.

Ruskovu stranu označuje za marketingovo-mediálny produkt Markízy. „Ak by nemala podporu v takom dominantnom médiu, v prieskumoch by sa možno ocitla na pozícii ako napríklad OKS.“

Pavol Rusko nie je v Európe jediný, kto využíva svoju mediálnu moc na politické ciele. V Nemecku to robil dnes už rozpadávajúci sa koncern Lea Kircha, ktorý zvýhodňoval Kohla, a v Taliansku mediálny magnát Silvio Berlusconi. „Že sa to deje aj inde, neospravedlňuje to, čo nastalo tu.“

Predstavy, že televízia je súkromná firma a jej majiteľ si s ňou teda môže robiť, čo chce, sú podľa Školkaya mylné. „Televízne vysielanie nie je súkromný majetok. Markíza získala licenciu od vtedajšej Rady pre rozhlasové a televízne vysielanie a zaviazala sa dodržiavať jasne stanovené podmienky ako objektivitu a nestrannosť s tým, že rada má právo dodržiavanie týchto podmienok kontrolovať.“

V súčasnosti za Pavlom Ruskom stoja aj ďalšie médiá - Rádio Okey, Národná obroda, týždenník Markíza či reklamný portál s rovnakým názvom. Zákon zakazuje krížové vlastníctvo, čiže majetkové a personálne prepojenie televízneho vysielateľa s rozhlasovým alebo s vydavateľom celoštátnej periodickej tlače.

Krížové vlastníctvo sa však ťažko dokazuje, keď sú na miesta v spoločnostiach dosadení ľudia. Príkladom môže byť aj jediný konateľ vydavateľstva Výhra, a. s., ktoré vydáva Národnú obrodu, Robo Beňo, ktorý nahradil Pavla Ruska. Práve tento denník sa podľa Školkaya zmenil na propagačný materiál strany ANO. „Je to oveľa čitateľnejšie ako v Markíze.“

Kritizovať Ruska za to, že vstúpil do politiky, nemožno. Má na to má právo. „Problémom ale je, že médiá, ktoré sú za ním, ho v politickom zápase zvýhodňujú. V tomto zmysle je jeho postoj a postoj jeho strany nelegitímny,“ hovorí Školkay. (hr)