FOTO - Archív
„Ako vám to znie?“ pýta sa 28-ročný José muža vedľa seba.
„Je to dobré, ale ja by som tam dodal ešte toto,“ skloní muž hlavu nad písací stroj a dopíše niečo, čo vidia len oni dvaja.
„Áno, teraz je to dobre, takto sa mi to páči,“ hovorí spokojne José.
Tento zamilovaný mladý muž by mohol svojej láske napísať e-mail vo vedľajšej internetovej kaviarni, alebo jej poslať esemesku. Mobil má, hojdá sa mu na opasku. Namiesto toho sa však vybral na Plaza Santo Domingo, ktoré leží uprostred Mexiko City. Tam totiž už viac než dvesto rokov sedávajú pisári – escribanos, ktorí píšu svojim klientom zamilované, obyčajné i úradné listy.
V dobe počítačov, mobilov a virtuálnej reality predstavujú pisári pozostatok koloniálnej histórie Mexika, ktorá zapustila korene v dvoch kamenných domoch uprostred námestia.
Historici tvrdia, že prví pisári sa na Plaza Santo Domingo objavili už v 18. storočí, keď pomáhali negramotným ľuďom. Husie brká vymenili postupne za písacie perá a tie zase za písacie stroje. Počítače ich zatiaľ neoslovili. Escribanos však nie sú len mechanickými prepisovačmi, sú doslova tvorcami listov. Klienti im síce svoje texty diktujú, ale pisári hľadajú tú najlepšiu formu, ako vystihnúť ich pocity. A často im píšu aj žiadosti či pomáhajú vyplniť prihlášku.
„Fungujeme vlastne ako sprievodcovia,“ hovorí 51-ročný Miguel Hernandes Ordones, ktorý tu pracuje už dvadsaťdeväť rokov. „Ponúkame osobnejší prístup, než dostanete v internetovej kaviarni.“
Šyridsaťročný Salas, ktorý pracuje ako pisár už osemnásť rokov, ho dopĺňa: „Byť pisárom znamená byť niekedy aj dobrým psychológom. Musíte vystihnúť, čo kto potrebuje. Ľudia sem prídu často aj len po radu.“ Potom sa konšpiratívne uškrnie: „Neverné ženy posielajú inštrukcie svojim milencom, nesmelí milenci tu hľadajú tie správne slová, ako vyjadriť svoje city.“
Ale aj tí najnedôverčivejší zákazníci nakoniec zistia, že pisári dokážu ich tajomstvo udržať.
„Pracujeme s maximálnou diskrétnosťou, svojich zákazníkov nikdy nesklameme. Oni do nás totiž vkladajú svoju dôveru,“ hovorí 62-ročný José Edith Gonzales, ktorý sa za tridsaťpäť rokov pisárskej práce stal už legendou. Svoju prácu miluje a klienti milujú jeho.
„Ja ho už ani nevnímam ako pisára, stal sa mojím priateľom,“ hovorí 72-ročný novinár, ktorý sa spolieha na Gonzalovo prísne oko už dvadsať rokov. „Chodia za ním tisícky ľudí, ktorým pomáha vďaka svojim vedomostiam a skúsenostiam,“ dodáva.
Tradícia pisárov sa zachováva aj vďaka rodinám, ktoré si túto profesiu odovzdávajú z generácie na generáciu ako drahocenné dedičstvo.
„Je to úžasná vec byť tu a pomáhať ľuďom. Som hrdý, že ma dedo nechal tú prácu robiť a udržať tradíciu nažive,“ hovorí Enrique Acevedo.
Jeho starý otec tu pracoval od roku 1936 do roku 1980, keď ako osemdesiatročný odišiel do dôchodku. Acevedov otec sa stal pisárom pred tridsiatimi rokmi a niekoľko hodín denne pracuje ešte aj dnes, hoci má už sedemdesiatpäť rokov.
(čtk)
