V rodine Kináčových. Blondínka uprostred – Darinka, chce byť zdravotnou sestrou.
Keď sa povie Róm, každý hneď vie, o čom je reč. Aspoň sme o tom presvedčení. Málokto si však dokáže pripustiť, že obraz nášho sveta môže vyzerať aj inak. Fakty o rómskych komunitách hovoria totiž o niečom inom: v osadách a mestských getách žije okolo 120-tisíc ľudí, ktorých možno pokladať za problémových. Zvyšok komunity, takmer 280-tisíc ľudí, je integrovaných do spoločnosti – teda, ak sme schopní pripustiť, že integrácia nerovná sa asimilácia. Sú tu, medzi nami. K tomu, aby sme ich celkom prijali, im chýba väčšinou kvalitnejšie vzdelanie. Rúcať bariéry strachu a predsudkov však musia obe strany. V Markovciach pri Michalovciach sa o to pokúšajú už dávno. Napomáha tomu aj pravoslávny kňaz Vladimír Spišák.
Dievčatá otca Vladimíra
Otec Vladimír Spišák privíta na svojej fare každého s úsmevom. Stále sa tu okolo neho tmolí mládež z dediny. Samé pekné dievčatá. Kdekto by mu mohol závidieť.
„Aj mi závidia,“ usmeje sa otec Vladimír. „Ale viete, fara je fara.“
Tá jeho v Markovciach pri Michalovciach je pravoslávna a slúži na nej už sedemnásť rokov.
„Sťahoval som sa sem v deň, keď sa mi narodil najmladší syn. Ako dieťa kňaza som bol síce na sťahovanie zvyknutý, ale pred príchodom do Markoviec som si hovoril, Bože, čo ma tam čaká. A vidíte, samé dobré veci,“ rozhodí rukami.
Dievčatá pri dverách sú trošku neisté. Asi by už boli najradšej v chráme alebo spievali či tancovali v klube. Nemajú rady, keď ich otec Vladimír veľmi vychvaľuje. Sú to jeho rómske dievčatá.
„V detstve som sa s Rómami nestretával. Keď sme žili v Košiciach, otec niekedy krstil rómske deti, a keď neprišli krstní rodičia, tak som občas zaskočil. Ale že budem raz s nimi žiť a pracovať, to by som si nebol pomyslel.“
V Markovciach sa však ako kňaz, ktorý je tu pre každého veriaceho – nielen pre Nerómov – rozhodol, že musí spoznať rómsku dušu.
„Žijeme v jednom spoločenstve a poslaním cirkvi je venovať sa všetkým národnostiam, správať sa k nim rovnako. A tak som ako duchovný pastier pocítil potrebu spoznať mentalitu Rómov, spôsob ich života. To, čo ma na nich najviac zaujalo, bola ich schopnosť preciťovať. Začal som medzi nich chodiť, navštevovať ich doma. Dnes, po tých spoločných rokoch, už môžem povedať, že im rozumiem. Občas sa dokonca prichytím, že rozmýšľam ako Róm,“ hovorí otec Vladimír.
Vníma čaro ich svojskej kultúry a videnia sveta, váži si ich pre schopnosť pokory, úctu a súdržnosť medzi príbuznými.
„Občas si myslím, že je to práve silné rodinné puto, ktoré im zväzuje ruky a nedovoľuje urobiť ďalší krok pre plnú integráciu do spoločnosti,“ hovorí. Napriek kladom, ktoré markovskí Rómovia majú, je tu totiž jeden veľký problém: nízka úroveň ich vzdelania.
„Niekedy chodili aspoň na učňovky, dnes už ani to. V prvom rade je to preto, že rodičia sa o deti boja a nedokážu pochopiť, že musia ísť do sveta, študovať a byť samostatné. V druhom rade je to všeobecná bieda, ktorá spôsobuje, že keď nie je ani na živobytie, dieťa zostáva doma. Rodičia povedia: načo bude chodiť do školy? Aj tak nebude mať robotu. Toto je tvrdý oriešok, ktorý ešte musíme spolu rozlúsknuť,“ hovorí otec Spišák.
Aj preto založil pred štyrmi rokmi spevácky súbor – aby rómskym deťom umožnil vidieť svet a otvoriť im oči.
„Začalo sa to celkom náhodne. Prišla jedna dievčina, druhá aj so sesternicami, a tak sme sa postupne rozrástli. Začal som sa učiť rómske piesne a nakoniec sme založili súbor Vienala. Ale aby mohol byť niekto jeho členom, dal som im jedinú podmienku: musia chodiť pravidelne do chrámu, pričom musím vidieť, že je to ich vlastné rozhodnutie,“ vysvetľuje.
Dnes má už mládež aj vlastný klub.
Čas na vzdelanie
„Keď sme začali cestovať po vystúpeniach v okolitých okresoch a neskôr aj do zahraničia, akoby sa dievčatám otvorili oči. Boli prekvapené zo života mimo. Trpezlivo sa učili správaniu sa v spoločnosti, vystupovaniu na verejnosti. Dnes sú to kultivované mladé ženy, za ktorými sa obzrie nejeden muž. A preto ich musím strážiť,“ usmeje sa otec Vladimír.
Ale aj rodičia si postupne uvedomujú, akou premenou prešli v súbore ich dcéry a synovia. Dnes sú tam totiž už aj chlapci.
„Ani jeden z ich rodičov nestretol toľko duchovných hodnostárov ako tieto deti. Spievali na mnohých významných podujatiach. Pre nich, ale aj pre ľudí v obci vôbec, sú to neraz celoživotné zážitky. Tiež vidia, ako dievčatá zmenili vystupovanie, štýl obliekania. Napriek tomu, že niektoré majú dvadsať i viac, sú stále slobodné. Pozerajú sa na život niekoľkými očami naraz – optikou ich komunity, očami mladej ženy, ktorá vníma pocit slobody, a súčasne veriacej ženy, ktorá má v sebe hlboké morálne zábrany. Teraz musíme urobiť ďalší rozhodujúci krok: presvedčiť ich, že na to, aby mohli byť súčasťou širšej spoločnosti, nielen dedinskej komunity, potrebujú vzdelanie. Po tom, čo som sa rozprával s niektorými rodičmi, verím, že ten čas prišiel.“
Zlomené bariéry
Prví Rómovia sa do okolia Markoviec prisťahovali niekedy v polovici 19. storočia. Písomná zmienka o tom síce neexistuje – alebo aspoň nie je známa, ale najstarší obyvatelia obce si to pamätajú ešte z rozprávania svojich starých rodičov.
„Majitelia panstva Gábor si objednali z Dolnej zeme robotníkov. Boli to vtedy cigáni a prišli sem páliť tehly. Neskôr sa tu jedna rodina aj usadila. Môj starký spomínal, že bývali na konci obce. Nikdy s nimi neboli problémy – okrem jednej bitky, pri ktorej zomrel človek. Obvinení boli Rómovia, aj si trest odsedeli v Leopoldove, ale bieli im vtedy vypálili domy. Keďže nemali kde bývať a nemali z čoho žiť, museli ich presťahovať, a tak vznikol asi päťsto metrov od dediny tábor,“ spomína dnes asi najstarší pamätník, sedemdesiatnik Michal Inkab.
Pamätá si toho už dosť a s Rómami v Markovciach má svoje skúsenosti. V dedine bol totiž dvadsať rokov predsedom miestneho národného výboru.
„Až do roku 1990, keď som odišiel do dôchodku, som riešil aj problémy Rómov. Všetkých som ich poznal po mene. Vtedy to bolo iné. Štvrťročne sme museli robiť výkazy, všetko okolo nich sa sledovalo. Ale u nás, v dedine, nikdy neboli problémy,“ hovorí Inkab.
Po vojne si vraj niektorí Rómovia kúpili domy priamo v obci. A neskôr, keďže všetci boli zamestnaní – či už na družstve alebo ako murári, remeselníci v okolitých fabrikách, prichádzali za ním ďalší so žiadosťou presťahovať sa do dediny.
„A tak sme ich sem postupne sťahovali. Vždy, keď sa niečo uvoľnilo, sme im predali pozemok. Samozrejme, chodili za mnou ľudia, že načo ich, cigánov, do dediny púšťam, a nech si tam v chatrčiach zostanú, ale ja som vždy povedal: sú ľudia ako my, načo sme všetci kresťania? A viete, čo hovoria dnes? Lepší Róm ako biely,“ usmeje sa Michal Inkab.
Nebolo to však jednoduché, lámať bariéry predsudkov a strachu z nepoznaného.
„Prišli za mnou páni z kraja, že treba škôlku a vziať aj deti vtedy cigánov. Tak sme rozšírili priestory – až na ministerstve sme si museli peniaze vydupať – ale deti chodili do škôlky. A nie do osobitných tried, ale boli všetci spolu. Spolu tu žijeme, vzduch dýchame, nech si odmalička na seba zvykajú, hovoril som. A tak sa skamarátili. A kamarátstva trvajú dodnes, u nás sa na farbu kože nehľadí. Alebo si dobrý človek, alebo nie si,“ hovorí Michal Inkab. „Pozrite sa, v okolitých obciach. Nie všade to tak urobili a teraz majú s nimi problémy. My nemáme, lebo sme ich prijali už dávno.“
Možno si ani neuvedomuje, koľko toho urobil pre integráciu tunajších Rómov. Veď všetko bolo predsa také jednoduché, tvrdí. „Ak hľadíš na každého, ako na človeka, nemôžeš predsa robiť rozdiely.“
Najlepšie jej za krajčírku?
V ešte takmer nezariadenom klube, jedinom mieste, kde sa môže markovská mládež stretávať, sú steny popísané citátmi. Okrem tých, ktoré mládežníckemu veku prislúchajú a sú akoby povinne o láske, sú tu aj iné, vážnejšie. Napríklad: Nehľadajme to, čo nás rozdeľuje, ale to, čo nás spája.
Cit pre vieru tu sprevádza návštevníka na každom kroku.
„Bez Boha sa žiť predsa nedá,“ hovorí Ernest Kináč, rómsky poslanec v obecnom zastupiteľstve. „My sme boli tak vychovaní a tak sme viedli aj svoje deti.“
Jeho synovia sú šikovní remeselníci, hudobníci – napriek tomu sedia doma bez práce. Spomína na všetky tortúry, keď sa snažili zamestnať. Márne. Hovorí o konkrétnych firmách i ľudskej potupe, ktorá vedie neraz až k depresii.
„Čo máme robiť? Pre všetkých sme len cigáni. Špinaví a smradľaví. Nikoho nezaujíma, že žijeme pekne a slušne a že chceme žiť poctivo.“
Veľa nádejí vkladá do najmladšej dcéry, pätnásťročnej Darinky, ktorá chce byť zdravotnou sestrou.
„Snáď Boh dá a dostane sa na školu. Veľmi by sme chceli, aby mala školu. Je tichá, pokojná, dobrá žiačka.“
Obáva sa však, že jej to nevyjde. Aj preto, že učitelia by ju najradšej videli ako krajčírku. Akoby to mala byť pre rómske dievča tá posledná stanica. Ktorýsi z nich údajne povedal, že „najlepšie jej za krajčírku, aj tak sa skoro vydá“.
Posťažuje sa tiež, že ako päťdesiatnik nemá žiadnu šancu zamestnať sa.
„To mám ísť do invalidného dôchodku? Chvalabohu, som zdravý. Lenže keď to takto pôjde ďalej, nemáme v tejto krajine žiadnu budúcnosť. Sme ako nechcené deti,“ hovorí a synovia zaspievajú jeho obľúbenú: Široty, široty, keľo vás po švece, nemace maceri, od žaľu plačece…
O spolunažívaní Rómov a Nerómov v obci hovoria obe strany len v dobrom. „Moji najlepší kamaráti sú Nerómovia. Spolu sme tu vyrastali, tu sa nestretnete s rasizmom. Horšie je to už mimo dediny. Tam už všetci vieme, čo je to poníženie,“ hovorí Ľudovít Kináč.
Všetci v klube s ním súhlasia.
„Nie o všetkých Rómoch platí, že nechcú spolunažívať. Niekedy ide o to, že nám spoločnosť nedovolí fungovať ako normálnym ľudom – občanom tejto spoločnosti.“
Starostka: Sú to čestní ľudia
Starostka obce Marta Mišková sa vie svojich Rómov zastať. Traja z nich sú aj v obecnom zastupiteľstve.
„Zo sedemstopäťdesiat obyvateľov obce tvoria Rómovia viac ako päťdesiat percent. Sú to čestní ľudia a v dedine nie sú v spolunažívaní s nimi žiadne problémy,“ hovorí.
Miestni Rómovia nemajú podľa nej väčšie problémy ani s bývaním. V obci sa usadzovali už od šesťdesiatych rokov a stavali si aj vlastné domy. Za dedinou zastalo len desať chatrčí. Ukazuje sa však, že postupne bude nevyhnutná výstavba sociálnych bytov, pretože v domoch dnes žije spolu už aj niekoľko generácií. Väčším problémom je nezamestnanosť, ktorá presahuje v regióne dvadsať percent. Z tunajších Rómov sú zamestnaní len dvaja.
Otec Spišák si starostku chváli. Poskytla im klubové priestory a tvrdí, že títo mladí spievajúci Rómovia urobili pre obec viac ako všetci ostatní dokopy. Dnes sú dobre známi už nielen v pravoslávnych kruhoch, ale aj v rámci širšieho cirkevného spoločenstva, takže ich činnosť finančne podporila aj Ekumenická rada cirkví v Bratislave.
„Keď som spočiatku hovoril známym, že robím s Rómami, stávalo sa, že si poťukali na čelo. Neskôr, keď mojich mládežníkov spoznali, mi začali závidieť. Aj mi pošuškali: to sú pekné kočky. A dnes nás berú všade úplne normálne. Viem, že problémy v spolunažívaní Rómov a Nerómov spočívajú v strachu priblížiť sa tomu druhému. V strachu, ktorý je na jednej aj na druhej strane.“
Autor: KRISTÍNA MAGDOLENOVÁ, MÁRIA HUŠOVÁ, TIMEA BALOGOVÁ Rómska tlačová agentúra (RPA)
