Na konci volebného obdobia Dzurindovej širokej vlády je ekonomika Slovenska vnímaná ako zdravšia a stabilnejšia než pred štyrmi rokmi. Najviac pozorovateľným rozdielom je výška úrokových sadzieb. Kým na sklonku vlády Vladimíra Mečiara štát nemal inú možnosť, ako požičiavať si peniaze za cenu blízku 30 percentám, dnešný úrok štátnych cenných papierov je štvrtinový.
Lacnejšie pôžičky dnes vyplývajú z vyššej dôvery v stabilitu ekonomiky a schopnosť splácať dlhy. Štát sa už nestavia do úlohy motora ekonomického rastu, naopak, rast je dnes oveľa viac odrazom schopností samotnej ekonomiky. Je teda lacnejší a na rozdiel od mečiarovského paternalizmu aj udržateľný. Okrem toho sa poslednej vláde podarilo sprehľadniť financovanie štátu tým, že zrušila netransparentné štátne fondy a začala vykazovať hospodárenie verejných financií.
Cenou za schladenie prehriatej ekonomiky bol dočasný pokles životnej úrovne. Obyvatelia ho pocítili po zvýšení spotrebných daní, regulovaných cien a zavedení dovoznej prirážky. Účinky úsporných balíčkov sa prejavili najmä v rokoch 1999 a 2000, keď sa najviac oslabila kúpyschopnosť miezd.
Až v poslednom roku volebného obdobia sa utlmil sociálny dopad účinkov stabilizácie ekonomiky. Reálna mzda podľa štatistického úradu vzrástla prvýkrát v roku 2001 a tento rok sa má tempo rastu podstatne zrýchliť. Umožní to najmä rekordne nízka inflácia, ktorá je čiastočne odrazom neochoty vlády pokračovať v uvoľňovaní regulovaných cien. Už dnes je isté, že nástup novej vlády bude spojený s novým „balíčkom“, nie však takým dramatickým ako v roku 1999. Nová vláda bude musieť dobehnúť deregulácie a zabrzdiť štedrosť štátu pri vyplácaní svojich zamestnancov. Časť obyvateľstva to pocíti na vývoji svojich reálnych príjmov.
Dzurindov kabinet pohol dopredu aj vývoj vlastníckych vzťahov. Štátne a pološtátne banky predal a oslobodil ich od politického vplyvu a aj o bremeno nesplácaných úverov. Do rúk zahraničných vlastníkov sa dostali neefektívne riadené monopolné podniky ako Slovenské telekomunikácie, SPP, rozvodné energetické závody. Nepodarilo sa však úplne odstrániť podozrenia z korupcie v priebehu privatizácie.
Najviac kritiky sa odchádzajúcej vláde ušlo za neschopnosť zreformovať najhoršie fungujúce oblasti sociálneho zabezpečenia, dôchodkov, zdravotníctva a školstva. Spolu s volaním po lacnejšom spravovaní štátu a znížení nezamestnanosti sú to témy, ktoré zostali aktuálne pre nasledujúce volebné obdobie. Adekvátne tomu sa im venujú aj politické strany vo svojich volebných programoch.
Snahu znížiť schodok verejných financií alebo výdavky štátneho rozpočtu deklarujú viaceré strany, ale podľa analýzy Nadácie F. A. Hayeka len dve z nich – SDKÚ a ANO – hovoria aj o konkrétnych číselných cieľoch. Najkonkrétnejšiu predstavu o dôchodkovej reforme má DS, hoci veľa ďalších prejavilo vo svojich programoch vôľu systém dôchodkov zreformovať. Zmenu systému zdravotníctva, ktorá by zreálnila fungovanie „bezplatného“ zdravotníctva, pripravujú viaceré strany, ktoré majú reálnu šancu zúčastniť sa na zostavení novej vlády.
