Slovenským víťazom volieb sa stalo HZDS a v SNR malo takmer polovicu mandátov (74). Predsedom vlády sa stal V. Mečiar, predsedom parlamentu Ivan Gašparovič. Do parlamentu sa nedostalo viacero významnejších strán – Občianska demokratická únia (4,0%) a koalícia Demokratická strana-Občianskodemokratická strana na Slovensku (3,3%) sa nedokázali dohodnúť na spoločnej kandidátke, a tak uvoľnili priestor nacionalistickým stranám pri presadzovaní ich variantu štátoprávneho usporiadania. Model konfederácie, s ktorým išlo HZDS do povolebných rokovaní s českým víťazom, Klausovou ODS, však narazil na odpor českej strany, a tak sa obe dominantné strany boli schopné dohodnúť iba na rozdelení Česko-Slovenska, čo sa po viacerých zdĺhavých rokovaniach oboch strán a komplikáciách aj na pôde federálneho zhromaždenia odhlasovalo v novembri 1992.
Mečiarovský spôsob vládnutia viedol postupne ku konfliktom predsedu HZDS s Milanom Kňažkom, ktorý spolu s 8 poslancami opustil HZDS, neskôr dominantného koaličného partnera opustila aj skupina poslancov okolo Ľudovíta Černáka a po odchode Jozefa Moravčíka a desiatich poslancov HZDS sa hnutie dostalo do menšinového postavenia. Po správe hlavy štátu Michala Kováča o stave republiky bola V. Mečiarovi opäť v marci 1994 na pôde NR SR vyslovená nedôvera a HZDS odišlo do opozície. Sebavedomie Strany demokratickej ľavice na čele s Petrom Weissom však spôsobilo, že predčasné voľby boli vyhlásené už na jeseň 1994 a HZDS na čele s Mečiarom v týchto voľbách opäť zvíťazilo.
