S pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou možno povedať, že zagratulovať spisovateľovi Pavlovi Hrúzovi k jeho šesťdesiatke cez rozhlasovú reláciu Hráme jubilantom by asi nebolo tým najšťastnejším spôsobom. Nič proti tejto relácii a už vôbec nič proti rozhlasu - nota bene, keď je v ňom oslávenec už vyše desať rokov zamestnaný - no Hrúz nie je vyznávačom dojemných rečí, oficiálnych osláv, a už vôbec nie otrokom okrúhlych dátumov.

„Celý život sa smejem na tom, že človek potrebuje pociťovať akési dekády, storočia či miléniá, že oslavuje trebárs práve na Silvestra,“ vraví banskobystrický rodák, dodnes verný tomuto mestu. „Preto aj svoju šesťdesiatku beriem s nadhľadom, hoci ľudia asi potrebujú takúto rytmizáciu.“

Pravda, on vie o nevyspytateľnosti časových hraníc, ktorá kruto menila životné predstavy a sny, svoje. Ako jeden z nemnohých vydržal takmer dvadsaťročný normalizačný publikačný zákaz, po knihách zo šesťdesiatych rokov Dokumenty o výhľadoch a Okultizmus sa zo samizdatu do oficiálnej literatúry vrátil až po roku 1990. Časť jeho ponovembrovej produkcie je oneskoreným vydaním či inovovanou adaptáciou starších rukopisov, všetky tituly - Chliev a hry, Pereat, Párenie samotárov, Chlieb a kry, Oči kuričove, Hore pupkom, pupkom sveta a Bystrica …v tom ho zaraďujú k výrazným postavám súčasnej slovenskej prózy.

Prestížna Cena Dominika Tatarku v roku 1999 bola logickým uznaním jeho literárnych kvalít i občianskych postojov. „Spájanie osoby autora a kvality jeho diela je dosť často aj terčom posmechu, ešte donedávna sa vravelo, že kto nebol komunistom, nemôže tú cenu dostať, ale myslím si, že morálny rozmer ceny treba uchovať aj napriek všetkej spornosti. Nedomnievam sa, že by autori mali dostávať ceny takéhoto druhu skôr za postoj ako za kumšt, vhodné je spojenie jedného s druhým,“ nezaprel ani vtedy, vo chvíľach slávy, potľapkávania a komplimentov, svoju priamosť.

„Ešte chvíľu som päťdesiatnik,“ povedal nám včera pri telefonickej gratulácii, „ale o pár hodín už môžem hovoriť, že ťahám siedmy krížik,“ podvolil sa predsa jubilejnej téme, aby sa vzápätí vrátil na svoje pozície: „Aspoň vidíte, aké je to relatívne, nič absolútne v tom nehľadám. Minulosť je virtuálna, len prítomnosť jestvuje a je jedno, akú má číslovku.“

S týmto vedomím pokojne prijal prvú gratuláciu, ktorú dostal omylom už v apríli. „Žiadne veľké oslavy nechcem a dúfam, že mi ani nehrozia. Úplne stačí len takto, po telefóne, či podanie ruky od kamarátov na ulici. Nedajbože vytiahnuť dáke červené dosky a diplomové reči. Hrúza,“ zaskloňoval sám seba jubilant.

ALEXANDER BALOGH