Politologická literatúra na Slovensku sa rozrastá, hoci pred rokom 1989 nič podobné nevychádzalo, ba samotný pojem politológie ako domácej vedeckej disciplíny neexistoval. Teraz má pole otvorené, tém nekonečné množstvo a pribúda aj autorov. Jedným z knižných debutantov v tejto oblasti sa stal Samuel Abrahám dielom Pokus o analýzu slovenskej spoločnosti alebo Koniec šedej zóny (Kalligram, Bratislava 2002).
Jeho kniha obsahuje glosy, polemiky a štúdie z rokov 1992-2002, publikované v denníkoch a periodikách alebo doteraz nepublikované. Autor sa neobjavil náhle ani náhodou, slovenská kultúrna verejnosť ho pozná už roky ako šéfredaktora časopisu Kultúra & Kontext, aj ako vedúceho Výberového vzdelávacieho spolku, okolo ktorého zhromaždil špičkových odborníkov, aby prednášali univerzitným poslucháčom z celého Slovenska. O toto doplnkové štúdium je veľký záujem. K autorovi ešte toľko, že roku 1981 emigroval do Kanady, vyštudoval na univerzite v Toronte medzinárodné vzťahy, na univerzite v Ottawe odbor sovietske a východoeurópske štúdie a na Carletonskej univerzite politickú filozofiu a komparatistiku. Roku 1990 sa vrátil.
Už v Kanade, podľa vlastných slov, intenzívne sledoval vývin v strednej Európe a špeciálne na Slovensku, a tak niet divu, že vo svojej publicistike venoval toľko miesta tejto krajine, pričom mal veľkú výhodu v tom, že v cudzine získal nadhľad nad vecami, a teda aj rozmýšľal inak, handicap zasa v tom, že nezažil predošlý režim „na vlastnej koži“.
Abrahámov záujem sa, pochopiteľne, sústreďoval na to, čo ho od príchodu domov obklopovalo, teda na konštituovanie, kryštalizáciu a polarizáciu nášho politického života: všíma si rozdielne chápanie demokracie u rozličných politikov, sleduje činnosť politických strán, kritizuje a porovnáva programy a činy. Zväčša reaguje na nejaký konkrétny podnet z tlače alebo televízie (prípad Gaulieder, únos Kováča ml., otázka slovenského štátu, Ďuricova kniha, mečiarizmus či rozdelenie Česko-Slovenska).
Abrahám sa cez zdanlivo okrajové záležitosti vie dostať k jadru, má výrazný dedukčný talent, dar logického myslenia, čo dokazujú najmä jeho polemiky, napríklad so Štefanom Hríbom, Petrom Weissom, Romanom Hofbauerom a inými. Jeho polemikám sú cudzie invektívy, demagógia a výbuchy zlosti, namiesto toho používa bohatú argumentáciu, komparácie a vzácne vecný, až mierny tón, čo je v našich končinách výnimočné. Rešpektuje síce iný názor, no je nezmieriteľný voči domnienkam a nepodloženým hypotézam.
Charakteristiky, ktoré som doteraz použil, sú, žiaľ, príliš všeobecné, no Abrahámových textov je zasa príliš veľa a sú príliš rozmanité, aby sa dali rozoberať jednotlivo a do podrobností. V poslednej časti knihy publikuje autor svoje štúdie, kde mal viac priestoru na analýzu našej spoločnosti pred novembrom a po ňom. Materiál dobre pozná, no čo je dôležitejšie, aj sa v ňom vyzná, takže kvalifikovane hovorí o ekonomickej transformácii, nacionalizme, vzťahu k Čechom, demokracii a svoje závery zároveň bohato exemplifikuje, používajúc často výroky svetových filozofov alebo ekonómov. Kniha je sumarizáciou minulého obdobia a môže poslúžiť aj ako bedeker po našej ponovembrovej politike.
