Štvrtok, 26. máj, 2022 | Meniny má Dušan

László Szigeti: Naplaveniny

Darmo ma toto nádherne pojašené leto láka k meditácii, s takýmto súdnym rozhodnutím nemožno žiť spoločne v jednom svete bez komentára. Toto súdne rozhodnutie zahŕňa v sebe podnecovanie ku korupcii, vražde, zneužívaniu moci. Implicitne legitimizuje štátny


László Szigeti (1949), maďarský spisovateľ, publicista a dramaturg žijúci v Dunajskej Strede. V novembri 1989 bol spoluzakladateľom Maďarskej nezávislej iniciatívy, stal sa členom Koordinačného centra Verejnosti proti násiliu. V roku 1991 spoluzakladateľom a riaditeľom bratislavského vydavateľstva Kalligram. Je predsedom redakčnej rady denníka Új Szó a zodpovedným redaktorom mesačníka OS. Vydal tri knihy: publicistickú zbierku Csendek útjain (Po stopách ticha, 1988), knihu rozhovorov s Bohumilom Hrabalom Klíčky na kapesníku a s maďarským spisovateľom Miklósom Mészölyom Párbeszédkísérlet (Pokus o dialóg, 1999). FOTO SME – ĽUBOŠ PILC



Darmo ma toto nádherne pojašené leto láka k meditácii, s takýmto súdnym rozhodnutím nemožno žiť spoločne v jednom svete bez komentára. Toto súdne rozhodnutie zahŕňa v sebe podnecovanie ku korupcii, vražde, zneužívaniu moci. Implicitne legitimizuje štátny terorizmus. V tomto bode ma už Ivan Lexa, prepustený z vyšetrovacej väzby, vlastne ani nezaujíma. So zdvorilou ľahostajnosťou by som o ňom mohol predpokladať hoci aj to, že ako syn a otec sa pravidelne prejavuje na výbornú. Totiž súkromnú osobu, ktorá má rada samu seba, nevedie k priateľstvu, láske a založeniu rodiny princíp zisku, ale prirodzený pud. Nezávisle od toho môže byť ešte slušný syn a dobrý otec mizerným, podlým a nebezpečným verejným činiteľom. O Ivanovi Lexovi a jeho hlavnom druhovi Vladimírovi Mečiarovi napriek tomu, že si uvedomujem faktor prezumpcie neviny - je evidentné, že tým, ako cynicky zmiešali individuálny a verejný prospech, zneužili najťažšie kontrolovateľnú, najobávanejšiu inštitúciu štátu - tajné služby. A mne stačí, keď o nich viem toto. Ostatné by malo byť vecou justície. Keby mohlo byť.

No keďže byť nemôže, mňa skôr zaujíma habit Štefana Minárika a Haralda Stiffela, dvoch sudcov, ktorí Ivana Lexu prepustili z vyšetrovacej väzby. Zaujíma ma ich duševná a duchovná konštitúcia. Ich minulosť a prítomnosť. Ich názor na pojmy ako charakter verejného života, užitočnosť človeka a realita. To, aké morálne princípy sa v nich uplatňujú bezpodmienečne. Alebo sa pri svojom rozhodovaní zakaždým chytajú výhovoriek a úskokov umožňovaných literou zákona, a nie toho, že zákon v sebe implicitne zahŕňa aj morálku a imperatív usilovať o pravdu. Majú sa ako sudcovia bezpodmienečne podriaďovať tomuto imperatívu? Mám podozrenie, že Sokrata s jeho presvedčením, podľa ktorého poriadok a súlad duše vyjadruje zákon, vnímajú už len ako abstrakciu.

Zaujímalo by ma aj to, aké princípy sa uplatňujú v tých sudcoch, prokurátoroch, obhajcoch, vyšetrovateľoch a iných aktéroch spravodlivosti, ktorí zrazili na kolená slovenskú justíciu. Samozrejme, vrátane niekoľkých ústavných sudcov. Akú úlohu zohrala ich osobná nedbanlivosť, nedostatok odvahy, ideologická angažovanosť alebo rovno skorumpovanosť v tom, že budúcnosť Slovenska ešte stále ohrozuje nákaza mafiánskeho myslenia a štátneho terorizmu? Prečo justičná mašinéria strpí, aby imunitný systém slovenskej spoločnosti rozkladal najnebezpečnejší vírus bezmedzeného individuálneho a komunitného egoizmu - korupcia?

Rota tých, čo svojím prístupom oslabujú hodnotu justície, akoby sem spadla zo sveta cárskych činovnikov. Čechov nie náhodou nazval tento typ človeka Červiakovom. Je to červ a jeho talár je pancierom, jeho scestná lojalita verejným ohrozením.

Ale ostaňme pri justičných inštitúciách Slovenskej republiky, pretože minárikovci a stiffelovci zďaleka nie sú bežní červiakovci. Sú to frustrovanci historického zvratu, ktorý prišiel pre nich nečakane, a aj po roku 1989 ostali v službách spoločenského zla. Mohli v nich ostať, lebo z tohto zvratu, ktorý má zásadný význam pre slovenské historické vedomie, mali síce de facto vyvodiť osobné dôsledky, de iure ich k tomu nič nezaväzovalo.

* * *

Zvieracia kazajka nepremyslenej bezpečnostnej politiky zadúša slovenskú politickú elitu od júna 1939, od vzniku polovojenskej ozbrojenej organizácie Hlinkovej gardy. Súčasní bezpečnostní a geopolitickí stratégovia kresťanských konzervatívcov, čerpajúci do veľkej miery z ľudáckej minulosti, vidia úlohu bezpečnostnopolitických garnitúr tisovsko-sidorovského fašistického slovenského štátu, husákovskej komunistickej diktatúry a mečiarovského autoritatívneho režimu v symbiotickej polohe. V podvedomí všetkých troch politických entít je zakódovaná predstava, že základným predpokladom garantovania národnej hegemónie v rámci štátu je ovládanie „uniformovaných“ a bezpečnostnopolitických inštitúcií. Tak voči susedným národom, ako aj voči Maďarom žijúcim na Slovensku dodnes panuje neochvejná národná jednota, vedomie národnej symbiózy, ktoré občas splieta dovedna a zahmlieva, občas zasa prepisuje kresťanské, komunistické a autokratické systémy a ich prechmaty. Zjednoducje ich historicko-metafyzický strach z rozpadu štátu. Hoci radšej by som toto vedomie nazval nutkaním, nutkaním provinčnej malosti.

Bolo to práve vedomie národnej symbiózy, ktoré sa v osobe kresťanskodemokratického stratéga Jána Čarnogurského poklonilo na pohrebe pamiatke Gustáva Husáka, slovenského komunistického bábkového vládcu. Toto vedomie symbiózy prejudikovalo, takisto prostredníctvom Jána Čarnogurského, beztrestnosť autokratického Vladimíra Mečiara. Toto vedomie dáva zakladateľovi štátu právo na aureolu svätca. Nech už je dotyčný kňazom alebo právnikom, kresťanom alebo ateistom, fašistom alebo komunistom, patrí mu historická vďaka, t. j. môže si dovoliť všetko. Pre toto zadúšajúce vedomie symbiózy by mohlo byť poučné, že nie tak dávno hlava pravoslávnej cirkvi odmietla žiadosť o svätorečenie Ivana Hrozného, prvého ruského cára.

Šance na morálnu obnovu Slovenskej republiky značne znižuje spôsob, akým toto vedomie symbiózy v osobe Roberta Fica bagatelizuje postoje Ivana Lexu + Vladimíra Mečiara and company, zneužívajúce štátnu moc. Robert Fico pod zámienkou obnovy spoločenského poriadku buď pranieruje skorumpovanosť a riadiacu neschopnosť premiéra Mikuláša Dzurindu, alebo sľubuje procesy s poniektorými novozbohatlíkmi. Ficovo nastoľovanie poriadku zlyháva na tej istej krátkozrakosti, na ktorú narazilo aj ľudácke, komunistické a autoritatívne robenie poriadku. Fico je fantóm prekonaného socializmu, vyrobený marketingovým spôsobom pre politicky infantilizovaný bulvár. Charakterizuje ho zaslepená láska k socialisticko-funkčnému silnému národnému štátu. Ani Fico nevidí pre stromy les, pre prekonaný socializmus s národnou hegemóniou demokraciu. Nevidí, že spoločenský poriadok v Slovenskej republike treba nie obnoviť, ale vytvoriť. Pritom ako právnik by mal poznať Plutarchovu výstrahu - už Perikles vytvoril pod pláštikom demokracie autokraciu.

Robert Fico by si mal uvedomiť, že mečiarovská stratégia štátu bola len v názve demokratická - prvkami svojho chápania národa reštauroval tisovsko-ľudácke chápanie, prvkami svojej riadiacej praxe zasa husákovsko-socialistické chápanie štátu. Keďže slovenskú fašistickú, komunistickú a potom autoritatívnu štátnu stratégiu ovládal komunitárny trivializmus príznačný pre ducha národnej hegemónie, v praxi ani jedna z týchto stratégií nemohla uplatňovať demokratické chápanie štátu. Všetky tri museli aplikovať prax autokratickej koncepcie štátu. Len, kým sa prvá obrnila pancierom kresťanstva a druhá pancierom komunizmu, tretia zaodela miešaninu týchto dvoch koncepcií štátu pancierom eufórie suverenity. Demokratický duch z roku 1989 bol veľmi rýchlo odsúdený na marginalizáciu. Šancu na demokratický poriadok na Slovensku zmarili tí revolucionári a tie slovenské médiá, čo sa vyhlásili za demoraktické, a z toho titulu sa postavili za Mečiara. Bolo ich neúrekom. Ale zmariť ju pomáhali aj demokrati, a to v čase, keď neboli v opozícii.

V tomto viac ako šesť desaťročí trvajúcom komunitárnom trivializme sa ani demokratické sily, ani národnostné menšiny a etnické skupiny, ale ani samy inštitúcie štátnej moci nemohli dostať do pozície schopnej uplatňovať autentickú hierarchiu hodnôt. Prostriedky štátu na ochranu slobody, vlastníctva a práva, jeho bezpečnostné inštitúcie, prokuratúry a súdy sa znížili na služobníkov národnoideologickej korporácie, respektíve finančno-ekonomickej oligarchie. Pod závojom demokracie a právnej rovnosti sa najúčinnejším prostriedkom na organizovanie mečiarovského štátu stala korupcia.

Médiá, najmä elektronické, nechceli a nemali odvahu v zárodkoch potlačiť korupčný charakter mečiarovského režimu. Dnes už médiá ostreľujú korupciou zaváňajúce aktivity Dzurindovej vlády, vlády, ktorej sa podarilo sčasti uniknúť komunitárnemu trivializmu úsilia o národnú hegemóniu, z pozície oslobodených, autentických inštitúcií. No ani teraz nevedia vstúpiť do boja skutočne úspešne. Najmä tie, ktoré vďačia za svoju existenciu mečiarovskému režimu. Ale ani tie, v ktorých sa vedúci novinári nechali skorumpovať ekonomicko-ideologickými korporáciami. Starší aj mladší.

* * *

Mienkotvornej verejnosti dodnes nie je jasné, že úsilie o národnú hegemóniu si nárokuje ovládanie, kým zachovávanie suverenity krajiny reprezentáciu záujmov. Budúcnosť Európskej únie je popri ekonomickej prosperite zaručená práve tým, že ani jedna dvojtvárna krajina nemôže počítať s legitimizujúcou podporou spoločenstva demokratických európskych štátov. A krajina, ktorá prezentuje v zahraničí záujmy národnej suverenity, kým v rámci štátu využíva svoje inštitúcie v prospech národnej hegemónie a buduje ich ako bašty korupcie, je evidentne dvojtvárna.

Oplatí sa zamyslieť nad tým, že od roku 1989 inštitúcie vnútorných záležitostí riadili len dve strany, HZDS a KDH. Pravda, v súčasnosti je ministrom vnútra Ivan Šimko, člen SDKÚ, od roku 1989 prvý, kto robí personálnu politiku zameranú na morálne očistenie štátnych inštitúcií. Ladislav Pittner z KDH sa počas svojho prvého pôsobenia na poste ministra vnútra venoval v súlade so svojím ľudáckym vedomím skôr organizovaniu polovojenského ozbrojeného útvaru domobrany proti vnútornému nepriateľovi, než tomu, aby vnútro a tajné služby očistil od členov politickej polície komunistického režimu, amorálnej už svojou existenciou. Oportunizmus jeho personálnej politiky dodnes bráni nastoleniu demokratického poriadku. Ani roku 1994, pri jeho druhom ministerskom pôsobení, sa nezrodil zákon ani len o tom, aby sa dokumenty komunistickej tajnej služby dostali z archívov Slovenskej informačnej služby, kam ich pred verejnosťou „zašil“ Mečiar. Falošná národná symbióza aj vtedy velila mlčať. Zákonodarcovia ani vtedy nevyužili zákonnú možnosť na historickú konfrontáciu respektíve satisfakciu. Ani do tretice, za Dzurindovej vlády, dosiaľ najdemokratickejšej a z hľadiska reforiem najúspešnejšej, nemal Pittner na potrebnú očistu dostatočnú vôľu. Pravda, chýbala aj vôľa ľavice. Práve preto sa za Dzurindovej vlády korupcia ešte bezpečnejšie zakopala vo svojich pozíciách.

Dnes je jasné, že mečiarovská štátna stratégia, v duchu ľudáckeho a socialistického smerovania k národnej hegemónii, je v skutočnosti postavená na mafianizácii individuálneho a komunitného sebectva, na princípe korupcie a nacionalistickej účelovej selekcie. Práve pre toto je svet mečiarovskej žoviálnosti - aj schusterovskej, ktorá dnes s takmer infantilnou prostoduchosťou ospravedlňuje komunizmus, taký nemilosrdne cynický a ohavný. Možno by som im vedel odpustiť nerónsky narcizmus objednaných búst a prehliadok slávy, veď tieto pôvabné diletantizmy sú iba provinčným vyjadrením túžby po národnej hegemónii, keby som nevedel, že tým by som im zároveň odpustil ich doteraz najnemorálnejšie zneužitie demokratickej štátnej moci, štátom objednaný a realizovaný únos syna prezidenta republiky. Nehovoriac z hľadiska ústavnosti o ešte závažnejšej kauze, o pláne na odstránenie prezidenta Slovenskej republiky. Tento únos a plánovaný puč je porovnateľný len s mocenským opojením najstupídnejších diktátorov. Takých, čo ich dejiny sveta evidujú ako hanbu ľudstva. Napriek návrhu zákona o zrušení amnestií z dielne KDH naďalej platí Mečiarova amnestia, ktorá zabraňuje tomu, aby pravda vyšla najavo. Robert Fico pritom s vyzývavou historickou slepotou vyhlasuje, že existujú aj dôležitejšie veci. Ak existujú, čo preňho znamená ústavná demokracia?

Chápem, že v dôsledku svojej zločinnej lojality sa nám šafárikovci a harabinovci, minárikovci a stiffelovci môžu s nadutou stalinisticko-rojalistickou reminiscenciou zasmiať do ksichtu: Štát sme my! A aj to urobili. Pretože ich ovláda kolektívna malichernosť manipulujúca s kolektívnou ohrozenosťou. Jej najzbožnejšou novodobou formou, ožiarenou už bezmála martýrskou aureolou, je schusterizmus, ktorého mäkké kmotríčkovské praktiky, sebaľutujúci charakter len sťažujú jasné videnie histórie a zmenšujú šance na vytvorenie demokratického spoločenského poriadku. Práve táto malichernosť odsúdila v Aténach na smrť Sokrata a ona nadšene prikyvovala, keď Robespierre žiadal hlavu Dantona, dúfajúceho vo fungovanie verejného blaha.

Kmotríčkovský schusterizmus a silácky ficoizmus živia hmlisté vedomie národnej symbiózy. Aj tomu rozumiem. Nechápem však, aký poriadok chce Robert Fico znovunastoliť tam, kde sa demokratický spoločenský poriadok ešte nikdy nemohol udomácniť.

* * *

Kvalita volania na zodpovednosť sa prejavuje v kvalite sily verejnosti a naopak. Spoločnosť, ktorej kultúra volania na zodpovednosť je deficitná, môže zaplatiť obrovskú ekonomickú cenu z peňazí daňových poplatníkov. Tam, kde kultúru volania na zodpovednosť ovláda bulvárny tón či diletantizmus, je ekonomický rozvoj zvyčajne trvalo obmedzený. Príkladom môže byť Taliansko. Prepletenie mafií, oligarchov, rôznych ekonomicko-finančných a súdnicko-prokurátorských korporácií s politickým životom v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch, ktorého dôsledkom bola rozbujnená korupcia, dodnes znamená potupnú kapitolu dejín európskej ekonomiky a justície. Skorumpovaní sú aj novinári, kľúčoví predstavitelia médií, preto kultúra volania na zodpovednosť pripadla bulváru, ibaže ten v súlade so svojou povahou nechce vymôcť skutočné zmeny. Bulváru vyhovuje, keď vládne chaos. Talianska ekonomika bola na dne, sebahodnotenie talianskej spoločnosti sa dostalo do absolútnej krízy. Ale verejná sféra, občianske hnutia sa vzbúrili. Pod rastúcim tlakom kultúry volania na zodpovednosť, kvalitatívneho zlepšovania verejnosti celá talianska spoločnosť v osemdesiatych rokoch redefinovala svoj vzťah k sebe samej. Výsledkom je, že dnes už nielen európske, ale aj svetové firmy pokojne uzatvárajú s Talianskom kontrakty.

Faktom je, že Dzurindova vláda v doteraz nevídanej miere zúžila priestor na korupciu. Obchodný register, licencie, všetky vládne materiály sú už v podobe ministerského návrhu zverejňované na internete. Mechanizmy schvaľovania európskych fondov takisto. Vláde nevyhovoval návrh zákona o slobodnom prístupe k informáciám, no vďaka parlamentu a hlavne tlaku verejnosti tento zákon existuje. A to nehovorím o význame privatizácie prirodzených monopolov a bánk! To, že ani táto vláda sa nevyhla korupčným škandálom, svedčí o dvoch veciach: o prežívajúcej sile duchovnosti mečiarizmu a o hlbokom zdeformovaní slovenskej politickej a spoločenskej kultúry.

Nemám predstavu, ako dlho ešte musí hnev nad nepremožiteľnosťou korupcie rozpaľovať priestory kolektívneho povedomia, aby sme sa na Slovensku spamätali. Samozrejme, neželám slovenským zákonodarným, výkonným, bezpečnostným, justičným, ekonomickým a finančným elitám ani záujmovým skupinám stojacim proti sebe či novinárom, ktorí už spáchali hriech korupcie, aby v dôsledku neznesiteľného amoralizovania ich verejných funkcií vyšli občianske organizácie do ulíc. Spoločnosť, tobôž občianska spoločnosť je totiž citlivá štruktúra. Občianska spoločnosť na Slovenska si už uvedomuje, že práve možnosť volania na zodpovednosť je podstatou občianskej spoločnosti. Dúfam, že si na to nájde prostriedky. Ja okrem publikovania nemám inú možnosť odkázať tým slovenským spoločenským, politickým, hospodárskym, justičným a cirkevným elitám, ktoré cynicky rozmývajú hierarchiu hodnôt, že by bolo žiaduce, aby svätú omšu necelebroval, o pravidlách demokracie nerozhodoval a pravdu neposudzoval donášač - ani iným spôsobom skorumpovaná autorita.

SkryťVypnúť reklamu

Inzercia - Tlačové správy

  1. Ako umocniť svoju lásku k Chorvátsku? Vlastným apartmánom!
  2. Odliv mozgov pokračuje. Ako dostať mladých domov?
  3. Lenivá kuchárka: Zdravý obed či večeru uvaríte za pár drobných
  4. Slovenských tridsiatnikov láka zakladanie fondov
  5. Bratislavský realitný trh oživí GALVANIA rezidencie
  6. Leto v Rakúsku: Keď vás cisár pozve k stolu
  7. Kúpele sú liečivý celok, Thermia jeho kráľovná!
  8. Zodpovedné nakupovanie chráni biodiverzitu pre budúce generácie
  1. Odliv mozgov pokračuje. Ako dostať mladých domov?
  2. Máte doma SodaStream? Vymeňte si bombičku pohodlne z gauča
  3. Slovenských tridsiatnikov láka zakladanie fondov
  4. Leto v Rakúsku: Keď vás cisár pozve k stolu
  5. Na krásnom, modrom Jadrane
  6. Bratislavský realitný trh oživí GALVANIA rezidencie
  7. Ako umocniť svoju lásku k Chorvátsku? Vlastným apartmánom!
  8. Nebezpečenstvo používania prekladačov
  1. Lenivá kuchárka: Zdravý obed či večeru uvaríte za pár drobných 12 096
  2. Leto v Rakúsku: Keď vás cisár pozve k stolu 5 528
  3. Stovky hodín výcviku. Stať sa gondolierom je zaslúžená prestíž 5 288
  4. Vydavateľstvo Petit Press so štyrmi Novinárskymi cenami 2 415
  5. 5 najčastejších chýb pri zateplení šikmej strechy: vyhnite sa im 1 667
  6. Do čoho sa oplatí investovať, aby ste ušetrili na energiách? 1 557
  7. Zodpovedné nakupovanie chráni biodiverzitu pre budúce generácie 1 278
  8. Ako umocniť svoju lásku k Chorvátsku? Vlastným apartmánom! 1 099
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu