BRATISLAVA - Cesta k jednotnej európskej mene bola dlhá a plná problémov. Po politickej dohode, ktorá definitívne umožnila zrod eura, sa predmetom sporov európskych štátov stali omnoho malichernejšie problémy - kto vytlačí bankovky, ako budú vyzerať nové peniaze, ako sa budú volať.
Reálne začalo euro existovať 1. januára 1999, keď začalo fungovať ako bezhotovostné peniaze. Silvestrovská noc znamenala pre tisícky bankárov po celej Európe aj mimo nej prácu na zabezpečení prevodu účtov, a cenných papierov z národnej meny na eurá pri pevne stanovenom kurze.
Nielen bankári mali starosti. Obchodné domy začali uvádzať ceny tovarov vo dvoch menách, 300 miliónov Európanov začalo zháňať prevodové kalkulačky. Bolo jasné, že euro nie je vítanou novinkou, a to ani v Nemecku, ktoré sa najviac zasadzovalo za jeho vznik.
Dôvodom neboli len národné záujmy vlád a obyvateľov jednotlivých štátov. Euro strácalo na obľúbenosti jednoducho preto, že s ním boli spojené problémy.
Vo Francúzsku museli v tlačiarni peňazí prepúšťať, pretože nedokázali tlačiť bankovky pri rovnakých nákladoch ako v ostatných štátoch. Začala sa bitka o materiál, z ktorého budú mince, o vyobrazený motív či tvar. Keď bol návrh hotový, Britom na mape z bankovky chýbali ich Shetlandské ostrovy, Španielom zase Baleáry. Francúzi chceli, aby boli mince z niklu, Švédi považovali nikel za zdraviu škodlivý. Nemci vytlačili zlé stoeurové bankovky a chyba ich stála desiatky miliónov mariek.
Dôvere v novú menu nepridávajú ani drobné problémy bežných ľudí. V Portugalsku sa vlani falšovatelia rozbehli medzi starších ľudí a presviedčali ich, že domáce escudo je už neplatné. Eurobankovky, ktoré im v nevýhodnom kurze dali za ich escudové úspory, boli, prirodzene, falošné. Portugalci riešili problém vzdelávaním ľudí, do ktorého sa zapojili aj farári v kostoloch.
