národ a poukazujú na jeho podiel na situácii, v ktorej sa ocitá Blízky východ.
Špinavé divadielko v centre Damasku, ktoré má hru na programe, má vypredané na štyri týždne dopredu, aj keď obyvatelia arabského sveta nie sú zvyknutí na takú ostrú sebairóniu a neúctivý tón. Sám prezident Bašár Asad sa vybral na predstavenie do Halabu, vzdialeného 355 kilometrov od hlavného mesta, keď hra na programe v hlavnom meste ešte nebola. Na premiére v Damasku 19. apríla nechýbal minister obrany Mustafá Tlas ani armádni generáli.
Pieseň Jeruzalem, mesto modlitieb sa prvý raz ozývala v éteri v roku 1967, keď Izrael dobyl východný Jeruzalem. V divadle ju pred zdvihnutím opony clivo spieva Libanončanka Fajrúza. Hra je prehliadkou historických nepodarkov Arabov v konflikte s Izraelom. Odohráva sa v uličke obývanej postavičkami symbolizujúcimi jednotlivé krajiny Blízkeho východu. Izrael predstavuje manželský pár Šalom a Šalomová. Ulica sa ocitne v kríze, keď párik obsadí dom Palestínčana Abú Nidala. Vo fraške je arabský svet vykresľovaný tak, že dopláca na vlastnú zaostalosť, malichernosť, žiarlivosť a neschopných vodcov.
Plagátmi, ktoré hru propagujú, je oblepený celý Damask. Je na ňom muž s cigaretou v tradičnom arabskom odeve. Sedí pri stole s ruletou, pred ním ležia hracie karty a šípka vedľa neho mieri na prázdnu misku s nápisom Darujte peniaze na intifádu. „Sme zvyknutí obviňovať zo všetkých svojich problémov Izrael. -Tál al-Maut je o inom. Ukazuje, že si za problémy môžeme sami,“ hovorí dvadsaťjedenročný študent psychológie Najrúz Dají. „A je to poriadna zábava, z Arabov si nevyberane strieľa,“ dodáva triezvo.
Štáty Perzského zálivu v hre predstavuje šajch Sukút, čiže Mlčanlivý. Jordánsko zosobňuje Abú Kurúš - Lakomec. Tento muž malého vzrastu donáša Šalamovcom a prezradí im, že susedia ich chcú vyhodiť z domu. Chadr, čiže Zelený, reprezentuje Líbyu (s narážkou na zelenú knihu Muammara Kaddáfího). Objavuje sa často v okne svojho domu, z ktorého dáva ostatným nezrozumiteľné rady. Na ulicu vychádza len zriedka. Pôvabnej žene reprezentujúcej Libanon patrí miestna kaviareň. Túži po nej jej sused Abú Lazaíma, vážený a seriózny občan predstavujúci Sýriu. O čo je ťažkopádnejší v reči, o to unáhlenejší je v akcii. Hra sa končí, keď partizáni z Hizballáhu toľko dobiedzajú do Izraelčanov v južnom Libanone, až tí napokon odchádzajú. Šalomovci sa v uličke držia zubami-nechtami, ale palestínskemu vodcovi Jásirovi Arafatovi sa napokon podarí obsadiť časť ich bytu vrátane 40 percent záchoda.
V dodatku herci vysvetľujú divákom márnosť ústupkov v mierových rozhovoroch s Izraelčanmi, ospevujú palestínske povstanie a blahorečia odmietaniu Sýrie vrátiť sa k mierovým rokovaniam, pokiaľ sa Izrael nezaviaže, že jej vráti celé Golanské výšiny. „Od čias, keď Boh stvoril arabský svet, neboli arabské vlády chatrnejšie ako dnes,“ hovorí štyridsaťjedenročný herec a režisér Humán Hút. (čtk/ap)
