Claude Lelouch. FOTO - SPI  

Príspevok francúzskeho režiséra Clauda Leloucha k jedenástemu septembru rozpráva príbeh hluchonemej ženy, ktorá prichádza o lásku. Prečo si taká smutná? pýta sa muž. „Nikdy som si nepomyslela, že koniec príde tak rýchlo.“ Aký koniec? „Koniec sveta,“ hovorí žena - parížska fotografka - ráno jedenásteho septembra 2001 v newyorskom byte. „Ľudská rovina bola vždy dôležitejšia než akékoľvek svetové udalosti,“ tvrdí Claude Lelouch. „Pre niektorých ľudí je koniec vzťahu koncom sveta.“

Ich láska prišla ako zázrak unaveného indiánskeho leta. Aké bolo to leto? „To je jedno, v ten deň som videla iba teba. Bol to najkrajší deň v živote. Pred najkrajšou nocou. Po roku sa zázrak zmenil na prelud. Amerika nie je pre mrzákov. Miluje víťazných obrov, veže po nebo, hrdinov rovno z Hollywoodu. Odchádzam. Než opustíš ty mňa. Iba že by stal zázrak,“ píše hrdinka do notebooku v čase, keď sa celý svet pozerá na newyorskú tragédiu. Do jej ticha neprenikne výbuch, ona cíti len jemnú triašku mesta.

Modlí sa, aby sa stal zázrak, ktorý by jej milovaného muža vrátil. A on príde: pokrytý prachom ruín dvojičiek, ktoré sa pred pár minútami zrútili. „Čo sa stalo?“ pýta sa ho. „Nepozerala si televíziu?“ vraví muž.

Claude Lelouch nepoznal príbehy ďalších desiatich režisérov. Vraj by sa cítil nesvoj, keby ich videl. Tým viac, že všetci vybraní majú čestné miesto v jeho kinematografickom svete. „Robiť kolektívny film izolovane poskytuje človeku výhodu - režisér je zároveň divákom. Pýtal som sa sám seba, či vôbec existuje na Zemi niekto, kto by nevedel, čo sa stalo.“

Môže film zasiahnuť proti umieraniu? „Myslím si, že pamäť sveta sa začala so zrodom kinematografie. Vždy, keď vidím scény z koncentračných táborov, cítim, že nikto by sa neodvážil zopakovať také zločiny. Dúfam teda, že remake jedenásteho septembra nikdy nebude,“ hovorí syn alžírskeho židovského cukrára - Claude Lelouch.

Muž a žena v New Yorku

V päťdesiatych rokoch nakrútil prvý krátky dokument, hovoril si cinereporter. Jeho prvý medzinárodný hit Muž a žena u divákov triumfoval svojou obyčajnou, autentickou emocionalitou. Je to jednoduchý príbeh lásky, takmer staromódny.

Kritici sa snažili nájsť v Lelouchovej metóde skryté významy. Svojho času existovali rôzne interpretácie toho, prečo odrazu scény prestávali byť farebné a končili sa čiernobielo. Lebo uprostred nakrúcania došli peniaze, vysvetľoval Claude Lelouch, a tak si nemohol dovoliť nakrúcať na farebný materiál. Vďaka Mužovi a žene sa stal najslávnejším režisérom Európy.

Príbeh Muža a ženy mu napadol, keď sa raz sám prechádzal po upršanej pláži v Deauville, na brehu Atlantiku. Videl tam krásnu ženu, ktorá v daždi kráčala s malým dievčatkom sama po piesku. Mal chuť ísť k nej a naraz si vedel predstaviť celý film. Claude Lelouch tvrdí, že film vymyslel v ten deň, v tej chvíli. Nakrútil ho presne tak, ako ho cítil. Z hercov, Anouk Aimée a Jeana-Louisa Trintignanta, sa mu podarilo urobiť svojich sprisahancov - nechal ich vyjadriť pocity, ktoré im vdýchol. Príbeh nehrali, žili ho. Tým, že sa zdanlivo zaobišiel bez technických zvláštností, sa mu podarilo ako prvému to, o čo sa pokúšali všetci mladí filmári - film, ktorý bol dokonale spontánny. Muž a žena je nádherná komorná romanca.

Mnohé z jeho ďalších filmov sa zaoberajú súvislosťami medzi zločinom a sexom alebo zločinom a politikou. Stal sa z neho komerčne úspešný režisér. V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch sa mu nedarilo vyjsť z kruhu opakovania svojho predchádzajúceho úspechu. Všetko to boli v podstate varianty Muža a ženy. Tak ako Lelouchov projekt z roku 1986 Muž a žena po dvadsiatich rokoch, (Un homme et une femme, vingt ans déja), napokon, názov to hovorí jasne.

Jeho jedenásť minút a deväť sekúnd venovaných jedenástemu septembru je priznanou variáciou na jeho najdôležitejší film. Posledný záber je pohľad na muža a ženu, ktorí sa k sebe zázrakom vrátia. „Každá udalosť v živote má svoje pred a po. Aj tie, ktoré nám pripadajú zbytočné,“ hovorí.

Po mnohých dňoch

Kde bol on 11. septembra? „Uprostred nakrúcania mi zatelefonoval syn a povedal mi, aby som si pustil televíziu. Trvalo mnoho dní, kým som sa prebral z nočnej mory a mohol znovu začať filmovať.“

A ako mu napadol príbeh dvoch Francúzov v New Yorku - hluchonemej fotografky a francúzskeho sprievodcu? „Keď mi z ničoho nič zavolali, šiel som si zabehať ako zvyčajne, keď hľadám a nemám nápady. A v Boulogneskom lesíku som naďabil na pár hluchonemých pohrúžených do rozhovoru. Od Une Fille et des Fusils ma fascinuje tento svet ticha.“ Jeho hrdinka je ako dievčatko so zápalkami z chaplinovky - stratená vo zvukovom filme. „V našom tichu bolo toľko slov! Teraz je ticho v našich slovách,“ povie postava z krátkeho filmu. „Áno, počujem v tichu slová,“ tvrdí Claude Lelouch. „A tak som uvažoval, prečo neurobiť jedenásť minút ticha ako hold tým, čo umreli?“