Život vo väznici je v podstate stereotypný a nudný. Odsúdení sa občas pokúsia spestriť si ho aj zdravotnými problémami. O rôznych metódach na zaháňanie nudy sme sa zhovárali s MUDr. Marcelou Pollákovou, ktorá sa dlhé roky starala o zdravie odsúdených v Nápravnovýchovnom ústave v Banskej Bystrici.

Je pravda, že obľúbenou zábavou väzňov býva jedenie žiletiek?

„Áno, stáva sa to dosť často. Raz mi jeden väzeň povedal, že zjedol žiletku. Poslali sme ho na röntgen. Mal ju tam, preto sme ho pár dní sledovali. Zdalo sa, že žiletka putuje, ale nejako zvláštne. Raz bola na mieste žalúdka, potom pri obličke a zrazu naspäť v žalúdku. Nevedeli sme pochopiť, ako je možné, že sa vrátila do žalúdka. Nakoniec sme zistili, že si žiletku prilepoval leukoplastom na chrbát, každý deň na iné miesto.“

Ale ak človek žiletku naozaj zje, ako je možné, že mu neublíži?

„Obalí ju do voskového papiera alebo zaleje do plexiskla. Odsúdení si žiletky donesú väčšinou už z domu, pripravené, zaliate. Plexisklo nie je na röntgene vidieť. Keď žiletka vyjde prirodzenou cestou von, tak ju opláchnu a použije ju zas niekto druhý. Vedia, že sa im nič nestane, len ich budú voziť hore-dole. A o zábavu majú postarané.“

Ako si ešte väzni krátia čas?

„Napríklad pašovaním alkoholu. Jednému rodina injekčnou striekačkou naplnila pomaranče jeho obľúbenou liehovinou a my sme sa potom čudovali, ako to, že je zrazu taký veselý. Alebo vám mám porozprávať o tom, ako si pašujú mobilné telefóny, keď majú ženskú návštevu?“

Čo patrí k vašim najhorším zážitkom?

„Môj prvý obesený. Kým sme na to prišli, ležal na izbe niekoľko hodín. Spolu s ním tam bol jeden odsúdený, ktorý si zaumienil, že kým ho nepustia, nepovie ani slovo. A naozaj, nikoho neprivolal, mlčal ako hrob. Obesený napísal aj list na rozlúčku, že sa odsťahoval do nejakej galaxie, kde mu bude lepšie.“

Ako sa k vám správali odsúdení?

„Stávalo sa aj to, že väzeň prišiel, povedal mi, čo mu je, a nakázal mi predpísať lieky, ktoré si vybral. Ak som to neurobila, nadával mi. Ja som sa však k nemu musela správať slušne.“

Sleduje sa odsúdeným korešpondencia?

„Ja som ju nesledovala, ale raz nám psychológ zo zaujímavosti ukázal jeden list určený odsúdenému. Písalo sa v ňom, kto všetko ho pozdravuje. Asi takýmto štýlom: ešte Ťa pozdravuje mama, teta Oľga, Marika, suseda, ujo z vedľajšej dediny…. A keď ich všetkých vymenoval, list sa končil slovami: a to je všetko, viac ti nemám čo povedať. Mal štyri strany.“

Pracovali ste aj v Leopoldove. Ako to bolo so vzburou a útekom väzňov v roku 1989?

„Počas vzbury som sedela v prvej resuscitačnej sanitke, ľudia z Leopoldova boli veľmi vyplašení. Prosili nás: držte ich tam, preboha! A útek bol ešte horší. Začalo sa to tým, že jeden väzeň privolal ,bachara‘ kvôli obálke do pošty. Ten s dobrým úmyslom prišiel a väzeň ho za to podrezal. Zobral mu kľúče, pustil ďalších a spolu počas úteku zabili ešte ďalších štyroch ,bacharov‘, niektorých zvlášť brutálne. Ale to sú už tajné informácie. Má doživotie, dúfam, že amnestiu nedostane nikdy.“

Kedysi sa za takéto činy popravovalo. V ktorej väznici sa u nás popravovali odsúdení na trest smrti?

„Popravovalo sa obesením v Ilave, videla som tú miestnosť. Aby nik nevedel, kto vlastne popravu spustil, je tam viacero gombíkov. Nevie sa, kto stlačil ten pravý. Ešte dávnejšie sa popravovalo zastrelením, z toho istého dôvodu strieľali viacerí.“

Niektorých väzňov trestajú aj pobytom na samotke. Je naozaj taký nepríjemný, ako sa hovorí?

„Veru je. Kedysi sa to vraj robilo tak, že starí ,bachari‘ zatvárali vrahov do samoväzby v deň výročia smrti ich obete. Každý to vydržal šesť-sedem rokov a potom sa obesil. Ale to bolo veľmi dávno, viem to len z počutia.“

Väzni majú na chrbte biely pás. Na čo slúži?

„Je to kvôli tomu, aby ich bolo lepšie vidieť. Pri úteku slúži na zviditeľnenie cieľa.“

Myslíte si, že odsúdeným väzba pomôže, polepší ich?

„Nevedia žiť inak. Tam majú komplexnú opateru, ako v detských domovoch. Od rána, keď otvoria oči, až kým ich zatvoria. Celý deň premýšľajú nad tým, ako si vyplniť čas, ako všetkých popreháňať. V normálnom živote sa nevedia uplatniť, mnohí nemajú rodinu a tí, čo ju majú, nemusia mať o ňu záujem. Väčšinou sa vždy vrátia naspäť, niektorým to tak aj vyhovuje.“

SOŇA REBROVÁ