VÝTVARNÉ UMENIE
Fantastická zoológia z bronzu
Milan Lukáč - Sochy z beštiária. Galéria SPP, Bratislava. Potrvá do 6. 10.
Zlý škorpión, Poľná mucha zelená, Expokomár, Ryba-ryba - názvy z najnovšej kolekcie diel Milana Lukáča (1962) posúvajú jeho výtvarný svet do tajuplného beštiária. Čapkovské obrazy zo života hmyzu sa stretávajú s borgésovskou fantastickou zoológiou. Z prapodivných monštier vanie príchuť strachu, ale aj nadľahčujúca irónia a vtip. Tušená prítomnosť zla i pôvabná groteska.
„Umenie nemôže človeka zachrániť, ale výrazové prostriedky umenia umožňujú medzi ľuďmi dialóg, ktorý provokuje človeka k udržaniu života. Umenie sprostredkúva naše ilúzie,“ hovorí Milan Lukáč, autor pamätníka holokaustu v Bratislave. Umelec s radosťou ponúka svoje ilúzie. Opatrne ošetruje svoju výtvarnú harmóniu, vdychuje svojim sochám život a kresbám dáva pohyb. Myšlienky pulzujú tepnami jeho výtvarného sveta. Sveta, kde žijú veci, ktoré má rád. Veci, ktoré máme radi i my.
Vernisážový pretlak ľudí z uplynulého štvrtka naznačil, že kvalitná dramaturgia Galérie SPP predstavuje umelca s nárokom na príťažlivý rozhovor s divákom. Bájne živočíchy z bronzu sa vynárajú z neviditeľného sveta fantázie a ponúkajú panoptikum umelcových snov. Stačí sa do nich ponoriť.
Rafinovanosť, s akou výtvarník predkladá svoj bohatý repertoár imaginárnych stvorení, je priam z iného sveta. Hoci občas cez pavučinu štruktúr presvitne náznak konkrétneho tvaru, nikdy svoju tému netlačí na hranu estetiky. Nedopovedané, ale tušené. Každý detail má svoje miesto, farebná koloratúra svoj akcent. Milan Lukáč pripravil beštiárium, ktorého sa netreba báť.
HODNOTENIE: *****
ĽUDO PETRÁNSKY
HUDBA
Mali muzikanti a veľká biela gorila
Damon Albarn and Friends: Mali Music. EMI 2002
Keď sa niekto volá Damon Albarn a má za sebou úspechy s kapelami Blur i Gorillaz, dokázal by dnes, len s použitím svojho mena, predať na hudobnom trhu takmer čokoľvek. Lenže na jeho i naše veľké šťastie ku všetkým svojim projektom sa stavia s rovnakou precíznosťou.
Najnovšou z jeho nespočetných aktivít je album pod názvom Mali Music, pričom na svedomí ho okrem Albarna majú najmä gitarista Afel Bocoum, hráč na koru (21-strunový africký nástroj podobný harfe) Toumani Diabaté a kolektív neznámych muzikantov z rôznych kútov Mali. Celý projekt vznikol pri Damonovej návšteve tejto západoafrickej krajiny, z ktorej si do Londýna priniesol viac ako 40 hodín nahrávok, jamov v baroch, koncertných sálach i štúdiách. Všetok materiál potom osamote spracúval vo svojom štúdiu s cieľom vytvoriť nahrávku kombinujúcu tradičný zvuk a postupy európskemu uchu vzdialené so sebe typickým zmyslom pre zádrapčivú melódiu, na ktorej si už dávnejšie vybudoval kariéru.
Vo väčšine prípadov pomyselný súboj severu proti juhu vyhrávajú južania. Albarn sa ako producent, muzikant a čiastočne i autor drží skôr v pozadí, prejavujúc tak dostatok citu pre všetko špecifické, čo si na páskach z Mali priniesol. Na vyváženie však album obsahuje i niekoľko momentov v bielej réžii, keď dodatočne dohrávané klávesy, gitary a miestami aj elektronické podklady strhávajú výsledný dojem na svoju stranu. Dielko je africké - ale nie príliš - a zároveň nie sú pôvodné nástroje a motívy nijako znásilňované. Výstupom tohto multikultúrneho porozumenia je zaujímavé počúvanie, dostatočne pestré, strhujúce, a predsa ani trošku podliezavé.
HODNOTENIE: ****
RADO ONDŘEJÍČEK
TELEVÍZIA
Unikátny dokument podľa denníkov Pavla Juráčka
Klíč k určování trpaslíků, ČR, réžia Martin Šulík, 1. 9., ČT2
Všeobecne rozšírenú a mylnú predstavu o obmedzených výrazových možnostiach filmového dokumentu presvedčivo vyvrátil tentoraz Martin Šulík. Ním vytvorený portrét českého scenáristu, dramaturga a režiséra Pavla Juráčka je vskutku výnimočný, a ako to už pri takýchto projektoch býva, kritika sa rozchádza v terminológii (hraný alebo polohraný dokument?), čo je, samozrejme, podružné. Vzácne sa však zhoduje v jeho prakticky bezvýhradnom hodnotení.
Juráček bol považovaný nielen za najzdatnejšieho filmového literáta svojej doby, ale dokonca, napriek tomu, že nakrútil len pár filmov, za najvýznamnejšiu postavu československej filmovej novej vlny šesťdesiatych rokov. Preslávil sa už školským filmom Postava k podpíraní, napísal viacero scenárov a úporne pripravoval svoj vysnívaný film na motívy Gulliverových ciest Případ pro začínajícího kata. Jeho scenár dokončil v roku 1968, vo svojich Kristových rokoch, film bol v čase nastupujúcej normalizácie veľmi rýchlo zakázaný. Juráček, zlomený stroskotaním rodinného i filmárskeho života, stihol ešte podpísať Chartu 77 a emigrovať. Po návrate ťažko ochorel, zomrel v roku 1989.
Šulík sa rozhodol sfilmovať Juráčkove denníky - pre tento unikátny a iste riskantný ťah sa rozhodol kombinovať archívne zábery z Případu pro začínajícího kata (ktorý je popri rodine ťažiskom jeho záznamov) s nemými hranými dokrútkami, inscenujúcimi čítané denníkové texty - intímne, vecné a poetické súčasne. Pôsobivosť výsledného tvaru podčiarkuje fakt, že postavu Pavla Juráčka v dokumente stvárňuje jeho syn Marek.
Obvykle vzniká film na motívy knihy, tentoraz bol dokument rýchlejší - knižné vydanie Juráčkových denníkov má vyjsť na budúci rok. Šulík im cestu k čitateľovi vydláždil, no vysoko postavenou latkou svojho filmu, paradoxne, trochu i sťažil.
HODNOTENIE: *****
ALEXANDER BALOGH
