Okienka na dreveniciach sú neveľké. Čítame z nich: Osturňa je v horách, ľudia zbytočne nevpúšťali do chalupy chlad.
Modrá farba v ryhách medzi trámami dreveníc pripomína neďaleký Dunajec, ako sa tvrdohlavo derie cez hory. Pán Kušnirák sa pred drevenicou vyhrieva sa na slniečku.
Pán Michal Brejčák z Osturne je fenológ. Jeho pozorovania prírody využívali dlhé roky štátne pôdohospodárske inštitúcie. Zapisoval si, kedy ktorá bylina vyrašila, kedy vyletela prvá včela, ako kvitnú a plodia stromy. Po tridsiatich rokoch ho zavolali do Košíc, kde mu slávnostne udelili diplom.
Erb Osturne: Anjel skolil čerta.
Osturnianske polia odolali kolektivizácii. Namiesto šírych lánov vidieť políčka všetkých odtieňov zelenej. Kôpky sena vyzerajú zdiaľky ako korálky.
Martin Kaňuk založil združenie Komunita 2012. Chce zobudiť ľudí z letargie, aby bol v Osturni ruch ako kedysi. Osturnianske „čotky“ spomínajú na minulosť a spievajú odušu.
„To te džade idú,“ kričali na Osturňanov ľudia zo susedného Ždiaru.
Džad je chuligán, lajdák, tĺk. Osturňan má svoje vlastné nárečie, po svojom oslavuje Pána Boha a nikdy sa nedal komunistami skolektivizovať. Je tvrdohlavý, odmieta sa prispôsobiť. Ako obvykle, susedom to dvíha žlč. Je hrdý – a pre nich je džadom.
Zamagurská dedinka Osturňa na slovensko-poľskom pohraničí bývala samostatným predmetom štúdia etnológov. Tajomné nezrozumiteľné nárečie, karpatské rituály, aj pôdorys obce, ktorý pôvodným retiazkovým osídlením pripomína stonožku vyvalenú v úžľabine, utŕžili v dvadsiatom storočí od centrálnej moci pekných pár úderov pod pás. Zdalo sa, že Osturňu čaká pomalé umieranie. Stalo sa však niečo, čo zvrátilo pozvoľný pád. Pár mladých, tlačených existenčnými problémami, sa rozhodlo neodísť do mesta. Do Osturne prišiel nový, vitálny farár. Potomkovia starousadlíkov sa začali objavovať pred miestnym koloniálom. V dedine duchov založili asociáciu na oživenie obce. V krátkych prestávkach medzi kŕmením dobytka a ťažkou prácou v lese snívajú o agroturistike a lepšom živote. Ak niečo nevymyslia, odsťahujú sa. A Osturňu obrastie tráva.
Osturňa popletie návštevníka hneď na začiatku. Za treťou zákrutou sa vám uľaví, že už netreba šliapať, ste presvedčený, že ste na konci dediny. V skutočnosti sa však ani poriadne nezačal dolný koniec. Na horný koniec ostáva ešte deväť kilometrov. Cestou miniete mlčanlivého chlapa s koňom a vozom, babka v šatke s jasnočervenými ružami sa vám prihovorí záludnou zmesou nárečia goralov, Rusínov a poľských hlások. Ak ste zo západného Slovenska, neporozumiete hneď na prvý raz – vaše oko však zatiaľ zaujmú belasé linky medzi trámami dreveníc – štátom chránených kultúrnych pamiatok. Tie občas vystrieda novučičká sterilná stavba z katalógu.
V tretine kľukatej cesty dedinou sa objaví kostol – jedna z najzápadnejších bášt východného gréckokatolíckeho obradu. Osturňania slúžia omše v staroslovienčine. V kostole priveľa nerečnia, a radšej spievajú. Miestny gréckokatolícky farár je šťastne ženatý katolík.
„Tu si ľudia zachovali to svoje. Neprispôsobili sa väčšine. V okruhu asi štyridsať kilometrov sú samé rímskokatolícke dediny,“ hovorí farárova manželka Valika Bojčuková.
Po deviatich kilometroch je horný koniec konečne na dosah. Stojíme na stráni zvanej Gecemanská záhrada. Tu sa vám zazdá, že ďalej už nie je nič. Koniec Osturne, koniec sveta. Tatry za chrbtom, niekde vpredu poľská hranica. A ticho. Nepočuť nijaké zvuky. Len zhrbená babička sa kníše smerom k nám.
Hlučná minulosť
„Ach ty moje lúbä, to tu rodin byuo do třista čisel, čiua Osturňa byua a v každej rodini uosem i dešat deti, i nic, dagde, o ta vjeseuo byuo, matko Ježišova, ket tak v neďeľu tote mlade, te parobci, te organe, šli cez ďeďinu tak, špjevali, hrali,“ spomína „čotka“ Kovalová, vlastným menom Žofia Lešundaková. Sedí vo svojej drevenici, staručká a krehká ako suché jabĺčko.
V roku 1900 žilo v Osturni 1845 ľudí. V roku 1960 o päťsto menej. O nasledujúcich dvadsať rokov sa počet Osturňanov scvrkol na 863. V roku 1997 ich bolo už len 400.
„To potem še zabrali jak te komunisti prešli, i do toho vujska, i tam pobili hodni ludi, no huapou, no a potem ta mladež jak povjedam, no tak to pomau, pomau pozabjerauo še do Popradu, sem a tam,“ zhrnula tetka Kovalová, ako dedina stratila mládež.
„Oj bože moj lubi, kebe ja znaua, no co buďe vidiťe hen, pozřiťe, ľes tu přiďe ku vodži, te strome zarasnu. Ket nebuďe, to zarastie,“ chmúrne predpovedá budúcnosť svojej rodnej dedine.
Po chvíli sa s úľavou ponorí do minulosti. Jej rodičia sa za hospodárskej krízy vybrali do Ameriky. Otec s chlapmi pracoval „v maine“, v bani. Mamka im varila a upratovala, ale keď otec žiarlil, vedela mu vynadať po anglicky rovnako ako po slovensky. Na stene u čotky visí zahnedlá ateliérová fotografia z tridsiatych rokov. Sú na nej dve tučné ženy v čiernych šatách s čipkovanými goliermi.
„Sesternice z Chicaga,“ hrdo na ne ukazuje starenka zrobenou rukou-paličkou.
V štyridsiatych rokoch nastal ďalší odliv Osturňanov do sveta, tentoraz opačným smerom. Tridsať rodín sa dalo nahovoriť sovietskymi agentmi a nasadlo na vlak na Ukrajinu. Sľubovali im černozem. Gazdovať však na nej mohli len krátko. Do roka ich nahnali do kolchozov a tam treli ešte väčšiu biedu ako doma v Zamagurí. Tým, čo ostali, sa však tiež nečrtal sladký život.
Štát nie som ja
Osturňania sa totiž odmietli nechať skolektivizovať. Nadšenecké reči o spoločnom hospodárení sa im zdali nejasné. Zopár chabých pokusov o kolektívny salaš stroskotalo a Osturňa sa stala jedinou dedinou v širokom okolí, kde nezorali medze. Osturňania sa tak vyhli kolektivizácii, za čo platili priškrcovaním štátnych dotácií na rozvoj obce a navyše dvadsaťročným prekliatím menom kontingenty.
„Keď ľudia nedostali zakáľací list, chovali ošípané potajomky,“ spomína pán Harabin na lavičke pred domom.
Zabíjačky sa premenili zo spoločenskej udalosti na tajný rituál pod rúškom tmy. Ani zvuk, ani škvrna krvi nesmeli preniknúť na ulicu. Prasce sa preto postupne škrtili reťazou. Jediným dôkazom ostával často len pach vznášajúci sa v chalupe. Po domoch chodili kontrolóri a ovoniavali vzduch
Po zmene peňazí v roku 1953 začal obchodný systém ponúkať lacný textil. O niekoľko rokov už preto nikto v Osturni nevysial ľan – globalizácia ju zasiahla desaťročia predtým, než sa to slovo stalo populárnym. Ľudia začali cestovať za prácou a videli, ako sa žije v mestách.
Pätnásteho augusta 1960 zažiarilo v Osturni elektrické svetlo. V tom čase mala obec 1335 obyvateľov a bola druhou najväčšou usadlosťou v Zamagurí. Životná úroveň prudko vzrastá.
Osturnianske deti začínajú chodiť do škôl, neskôr po celej republike za prácou na „umiestnenky“. Máloktoré sa vracajú.
Štát ruší kontingenty, posiela subvencie poľnohospodárom, zavádza rodinné prídavky. Dovtedy „tam hore“ na Osturňu kašlali, a teraz začali do dediny prúdiť peniaze. Miestni sedliaci si mohli konečne nakúpiť zázračnú novinku tých čias – umelé hnojivo. (Krátko nato vymizli potočné pstruhy. Až sociálna neistota deväťdesiatych rokov prinútila gazdov vrátiť sa k maštaľnému hnoju.)
V roku 1977 postavili na frankovskom kopci výkonný televízny vykrývač a vláda vyhlasuje Osturňu za rezerváciu ľudovej architektúry. Na dedinu je uvalená stavebná uzávera, mladé rodiny si nemôžu postaviť na dedovizni nový dom, ani zrekonštruovať starý. Sľúbená štátna pomoc na zachovanie ľudových skvostov sa priškrcuje na smiešne sumy. Obec a jej architektúra chradnú.
V roku 1987 žije v Osturni už len šesťstodvadsať ľudí. Pokosená je len polovica lúk, zlisované seno hnije. Rozmnožili sa vlky a napádajú dobytok.
V októbri 1989 sa nad dedinou objavila polárna žiara. V noci na 17. decembra vystúpila teplota na sedemnásť stupňov a zakvitli orgovány. Na Silvestra sa pred kostolom zhromaždili občania – a bola revolúcia.
V deväťdesiatych rokoch sa po dedine začínajú potulovať turisti z cudziny. V deväťdesiatom druhom zavrú školu. Až jedna tretina domov sa využíva na rekreačné účely. Ruší sa stavebná uzávera a okamžite sa začína stavať.
Deti Osturňanov húfne prichádzajú z miest aspoň na leto. V dedine sa rozhodlo usadiť niekoľko mladých. Nesú so sebou všetku hrdosť aj individualizmus svojich predkov. Na prelome letopočtu zakladajú potomkovia neskolektivizovateľných gazdov kolektívnu organizáciu Komunita 2012. Chcú vymyslieť, ako zastaviť pomalé umieranie dediny, aby nemuseli odtiahnuť do miest.
„Sám je človek slabý,“ vysvetľuje Martin Kaňuk, modrooký mládenec a predseda spolku.
Kolektivizácia zvnútra
Mladí už ale nikdy nebudú žiť tak ako ich rodičia. Nekonečná drina na gazdovstve, služba zemi bez nároku na prosperitu je minulosťou. O zlom sa nehovorí. Zo spomienok na život na gazdovstve ostávajú len sladkasté rustikálne predstavy ľudí z mesta. Miestni sa snahám o „zachovanie romantiky“ iba smejú.
„Mlade išli preč do továrne, za robotom, a staré pomreli, a totu drinu nehali tu. To sa im už ani veriť nechce, že jak sme my to žili, my sme dakedy robili od vidíš do nevidíš, a vše bolo malo tej roboty, vše nas dohaňalo; korunu nedostal nikto z ničeho žadnu, ne jak teraz,“ hovorí starý pán Michal Brejčák z dolného konca.
„Aj keď starí vymierajú, mladí prichádzajú. Táto doba ich núti vracať sa. Je tu plno prázdnych domov. A je tu lacný život. Voda je tu zdarma,“ usmieva sa mladá pani farárová Valika Bojčuková, členka Komunity 2012. Na kolenách sa jej mrví dieťa.
Sedíme v prijímacej miestnosti na novučičkej fare.
Bojčukovci prišli do Osturne pred piatimi rokmi. Obaja z mesta, hneď zistili, že pohodlie na ktoré sú zvyknutí, je minulosťou. Osturňa ich však – tak ako mnohých pred nimi – očarila svojím zvláštnym pôvabom. Ostať však nechcú.
„Keby to malo záležať len na nás dvoch, aj by sme tu ostali, ale keď si pomyslím, čo čaká naše deti, tak určite by sme chceli odísť preč. Kvôli ich vzdelaniu, lebo to je to prvé v živote,“ hovorí Valika Bojčuková.
Martin Kaňuk z Osturne vzdelanie má. Absolvoval vysokú školu poľnohospodársku, pozrel sa do sveta, a predsa sa vrátil domov.
„Osturňa má veľký potenciál, je to kraj, ktorý má čo ponúknuť turistom: prírodné bohatstvo je značné, nárečie je zvláštne, byzantský obrad. Okrem toho, pri kolektivizácii sa sceľovala pôda, a to neladí oku, kým tu sa zachovali pôvodné medze, všetko ostalo tak, ako to bolo niekedy,“ hovorí. „V škole sme mali možnosť absolvovať také predmety ako agroturistika, a z toho mám vízie, čo by sa tu dalo robiť. Trebárs s ovcami by to bolo najvýhodnejšie, v kooperácií s Frankovou – vedľajšou dedinou – založiť košiare. Odhadujem, že by sa tu dalo chovať asi dvetisíc až dvetisícpäťsto bahníc. Ďalej, že by boli farmičky na chov kráv, ale nie tak, že po domoch jeden chová jednu kravku,“ vysvetľuje Martin Kaňuk hlasom podobným obracačom na vieru.
Jeho vízia má zatiaľ len podobu vzletných slov.
Osturniansky starosta Ján Smoleňák nefantazíruje.
„Osturňa sa potrebuje prepojiť na tatranskú časť a na poľskú stranu vybudovaním ciest. Tým by sa posunul pohyb obyvateľstva a zviditeľnila obec, a takto by sa otvoril cestovný ruch. Mladí sa uživia len v tom prípade, ak budú poskytovať služby pre cestovný ruch.“
Ľudia a ľudiská
Cez zimu býva v Osturni štyristo ľudí. V letných mesiacoch stúpne tento počet o vyše sto percent. Zo štyristopäťdesiatich Osturňanov je stoosemdesiat v produktívnom veku. Z nich je deväťdesiat nezamestnaných. Ale keď nedávno obecný úrad ponúkal štyri pracovné miesta, prihlásilo sa len päť ľudí a jeden doniesol na druhý deň potvrdenie od lekára o „neschopnosti pracovať“.
Pán starosta je preto skeptický. „Poviem vám tak. Ja som za to, žeby tie ovce boli, žeby naši ľudia boli zamestnaní, ale lajdákov – pijákov vám nikto zamestnávať nebude,“ vyjadruje postkomunistický problém desiatok slovenských dedín.
Členovia Komunity 2012 však nedbajú na nechuť k práci, ktorá sa objavila v dedine po prevrate, a naďalej odriekajú zázračné slovo agroturistika. Ak sa im sen vyplní, do Osturne prídu autá, smrad, hluk a turisti, ktorí budú po sebe zanechávať odpadky. Okamžite sa objavia súkromní investori s jediným cieľom – zarobiť za akúkoľvek cenu. Keď dedina nebude na to pripravená, zničí to prírodu. „Štát nefunguje tak, ako by mal, legislatíva je deravá, pretože keby dobre fungovala, tak sa to dá zabezpečiť. Ide aj o výchovu turistov: odpadky, spôsob parkovania, hluk, to je vec aj organizátorov. Prakticky som však trochu pesimista, pretože tie zákony…“ vysvetľuje Martin Kaňuk a z jeho reči sa spolu s nadšením ozýva aj výhovorka – dedičstvo štátneho paternalizmu bývalého režimu.
Ideme okolo domu rekreanta. Drevenica je naleštená, trávnik má vojenský strih, na ňom kvočí nové lesklé auto, z ktorého sa rozlieha populárna hudba. Ak sa splní sen osturnianskych mladých o agroturistike, môže takto vyzerať celá dedina. Turisti budú vyžadovať „štandard“, na ktorý sú zvyknutí. Očistne sa síce vyspia v agroturistickej stajni, ale len ak bude nablízku kuchyňa s mikrovlnkou a vykachličkovaný záchod. Kúzlo sa stratí v turistickom ruchu, Osturňa sa stane rekreačným strediskom. Ale prežije. Len počas zimných mesiacov sa bude vnárať do svojho starodávneho ticha.
Ježiš z Gecemanu
Na konci dediny je stráň menom Gecemanská záhrada. Podľa podobnosti s biblickými mierami ju tak vraj pomenoval zememerač, ktorý raz zavítal do dediny.
Na stráni stojí bosý chlapík, prevracia seno a šomre: „Taká hanba! Ta de, taký názov! Šak Kristus by sa tu hanbil prísť!“
Zaškerí sa na nás a znechutene sa otočí chrbtom ku krehkému osturnianskemu údoliu, ktorého krása nám berie dych.
ZUZANA OČENÁŠOVÁ
FOTO – JÁN VASIČÁK
