11. september 2001: šok v New Yorku.

ILUSTRAČNÉ FOTO

LIFE – PATRICK VITTY

FOTO – ARCHÍV

Terry Nelsonová je profesorkou žurnalistiky na Muncie Central High School v americkom štáte Indiana. Externe prednáša aj na Indiana State Univeristy. Minulý rok ju vyhlásili za najlepšiu učiteľku roka v Amerike. Zo dňa na deň sa stala známou. Písali o nej hlavné americké denníky. Pozývali ju na rozhovory do najväčších televíznych a rozhlasových staníc. Na pôde Kongresu sa stretla s americkými senátormi.

Pred časom prednášala v Centre pre nezávislú žurnalistiku v Bratislave.

Ako sa stane z novinárky učiteľka žurnalistiky na strednej škole?

U mňa to bolo jednoduché. Vyštudovala som novinárstvo na Indiana State University. Najprv som však nechcela učiť. Chcela som byť novinárkou, známou novinárkou. Cítila som potrebu verejne komunikovať. Zažila som však nepríjemnosti, ktoré mi otvorili oči a povedala som si, že takto by to asi nešlo. Ešte pri tvorbe univerzitného časopisu som totiž prišla do konfliktu s niekoľkými profesormi, ktorí mali dosť čudné postoje k tomu, čo sa môže a čo nemôže v časopise publikovať. Slovom, Prvý dodatok k americkej ústave, ktorý vraví o slobode tlače, bol pre nich niečím, čo patrí histórii. Nechápala som, ako môže niekto v Amerike konať proti podstate tohto dodatku. Preto som sa rozhodla, že sa stanem učiteľkou žurnalistiky. Strednú školu som považovala za najlepšiu základňu, kde môžu žiaci vstrebať do seba obsah takých pojmov, ako je sloboda tlače a sloboda prejavu. Talentovaných žiakov, ktorí zamýšľajú stať sa v budúcnosti novinármi, pripravujem v špeciálnom kurze na High School, riadny novinársky diplom však môžu získať až štúdiom na univerzite.

Americká spoločnosť je do značnej miery usmerňovaná, ak už nechcem použiť slovo „kontrolovaná“, médiami. Aspoň pri pohľade z Európy to tak vyzerá. Aký vplyv majú podľa vás americké médiá na spoločnosť?

Vplyv médií na spoločnosť je v demokracii značný a logický. Médiá predsa zastupujú spoločnosť. Často je to ale najmä zásluhou známych novinárov, hlavne televíznych moderátorov. Ja sa však na tento problém nepozerám cez nich. Tieto novinárske hviezdy majú o sebe veľmi vysokú mienku, hoci vo väčšine prípadov ide o ľudí, ktorí sa snažia presadiť do popredia viac seba než udalosť, o ktorej informujú. „Star system“ však funguje v Amerike viac-menej vo všetkých oblastiach. Odvíja sa to od americkej tradície, v ktorej má najvyššiu hodnotu individualita. Systém hrdinu je podstatou našej kultúry, a to platí aj o žurnalistike.

Mne osobne sa páči výraz talking heads, hovoriace hlavy. Ide o hviezdnu skupinu novinárov, vraj ich je najviac sto v celej Amerike, ktorí sa vyjadrujú doslova ku všetkému. Tieto žurnalistické esá sedia od rána do večera v televíznych štúdiách a v jednom kuse rozprávajú.

Ach, talking heads. Neviem, koľko ich je presne, ale povedzme, že okolo sto. Z nich však treba ešte vyňať špičku z Washingtonu, New Yorku a Los Angeles. Niektorí sú naozajstnými hviezdami s veľkým vplyvom, napríklad Dan Rather z televíznej spoločnosti CBS či Larry King zo CNN. To sú hviezdy, ktorým radový Američan dôveruje. Oveľa viac než politikom. Ale k nim treba priradiť aj píšucich novinárov. Tí sú v poslednom období vo veľkom kurze, lebo na rozdiel od televíznych či rozhlasových žurnalistov majú značné intelektuálne znalosti a k zložitým problémom sa dokážu vyjadrovať oveľa zasvätenejšie. Ide o úzku skupinu novinárov, ktorí majú za sebou veľkú životnú skúsenosť, poznajú život v amerických štátoch a navštívili množstvo cudzích krajín. Preto sa teraz objavujú tak často na televíznych obrazovkách. Každá televízia chce mať na obrazovke niekoho, kto dokáže problém seriózne rozobrať.

Niektoré „hviezdy“ sa však v čase po teroristických útokoch na New York a Washington správali čudne. Spomínam si práve na Dana Rathera. O vojne v Afganistane nereferoval z Kábulu, ale z terasy prepychového hotela v bezpečnom Katare. A nebol jediný. Myslíte, že mal strach?

Dana Rathera poznám z obrazovky spoločnosti CBS. Nie osobne. Neviem teda, či išlo o strach. Televízna spoločnosť si ho cení ako hviezdu, a tak by som skôr povedala, že jeho zamestnávatelia nechceli riskovať. Napokon, až na pár výnimiek, sa len málokomu podarilo priniesť mimoriadne exluzívne materiály z tejto vojny. Veď operácie boli utajené, platilo informačné embargo, a tak boli na tom lepšie píšuci novinári, ktorí mohli udalosť komentovať a nemuseli sa naháňať za obrazovým materiálom, bez čoho televízia nemôže byť.

Počas hlavného zápasu v oblasti Tora Bora, kde sa mal skrývať Usáma bin Ládin, a potom operácie Anakonda, sa z pohľadu novinárov nevyznamenal americký minister obrany Donald Rumsfeld. V jednej chvíli sa stal totiž zdrojom informácií takmer výlučne len on sám. Nevravel iba to, čo chcel? Môže podľa vás vláda selektovať informácie?

Aj keď by som ministrovi nedala za jeho „novinársky“ výkon jednotku, predsa len, v tomto prípade som na strane vlády. V čase vojny sa musí veľa informácií utajiť. Čo by sme mali z toho, keby sme zverejňovali napríklad podrobnosti o vojenských operáciách. Vláda aj médiá sa poučili nielen z Vietnamu, ale neskôr najmä zo Somálska. Ako mohli naši vojaci podniknúť vojenskú akciu, keď ich už hneď pri vylodení čakali na brehu televízne štáby, ktoré oslnili postupujúce jednotky mohutnými reflektormi. Na druhej strane je pravda, že novinári potrebujú čo najviac informácií. Lenže zápas s terorizmom je iný druh konfliktu, než aký sme poznali doteraz. Nevieme, kde je nepriateľ. Je všade a nikde. To je v prvom rade úloha pre tajné služby a pre špeciálne jednotky. Novinári sú v tomto prípade až na druhom mieste.

A čo si myslíte o presakovaní informácií? Nedávno sa práve Donald Rumsfeld veľmi rozčúlil, keď v denníku The New York Times uvidel článok o chystanej akcii proti Saddámovi Husajnovi. Požaduje dokonca potrestanie vinníkov, ktorí pustili časť prísne utajených informácií novinárom. Kto konal v takomto prípade nezodpovedne? Dá sa to vysvetliť Prvým dodatkom k ústave?

Vždy bude jestvovať skupina nezodpovedných ľudí. To je jedno, kde pracujú. Či vo vláde,v tajných službách alebo v médiách. V tomto čase by sme sa potrebovali naučiť jednu vec. Neutekať so všetkým, čo sa dozvieme, hneď do novín či na televíznu obrazovku. Niektoré zverejnené informácie pôsobia na Američanov deprimujúco. Nedávno, pred Dňom nezávislosti, som mala aj ja sama pri čítaní novín strach cestovať. Mám dcéru v Arkansase. Vydala sa za dôstojníka a žije na vojenskej základni. O nich sa nebojím, ale keď som vzala do rúk noviny a čítala, čo všetko hrozí a čo všetko teroristi pripravujú, a niektoré správy to tvrdili takmer so stopercentou istotou, nemala som veľa odvahy sadnúť do auta a vydať sa z Indiany dole do Arkansasu. Medzi americkými médiami však pokračuje konkurenčný boj. V tejto fáze je to podľa môjho názoru tiež na škodu veci. Niektorí novinári totiž práve kvôli tomu hneď všetko zverejnia bez toho, aby vyčkali na overenie informácie z nezávislých zdrojov. Otázkou pravdaže je, čo v čase vojny považovať za nezávislý zdroj. A tak vidím nejakého aj vyššie postaveného úradníka v Pentagone, ako svojmu kamarátovi napríklad z The New York Times prepustí informáciu a minister Rumsfeld má z toho veľké problémy.

Pred minuloročným jedenástym septembrom ponúkala americká žurnalistika dosť široký záber názorov. Teraz je to ináč.

Áno, denník The New York Times to ťahal až k vypätému ľavicovému liberalizmu, The Washington Post sa držal kdesi v politickom strede a The Washington Times boli akýmsi hlásateľom vypätejšieho konzervativizmu. Teraz pôsobí americké novinárstvo naozaj takmer jednotným dojmom. Stalo sa to, čo v celej spoločnosti. Terorizmus zjednotil americkú spoločnosť, aj novinárov. Podporujeme prezidenta Busha a jeho politiku v zápase s medzinárodným terorizmom. Chceme sa pokúsiť zasa normálne žiť. Vieme, že to už nebude tak ako pred jedenástym septembrom. Možno sa budeme musieť vzdať časti našich slobôd, práv. Určite budeme mať menej informácií, než by sme si želali. Amerika sa dosť uzatvára do seba. Mám pocit, akoby sme stále menej verili svetu. Útok prišiel zo zahraničia. Na druhej strane však chcem zdôrazniť, že asi nikdy sa v Amerike nečítali noviny v takom množstve ako po jedenástom septembri. Zvlášť zdôrazňujem slovo noviny. V Amerike nemajú ľudia bežne čas na dôkladné čítanie. Preto má televízia taký široký záber a takú širokú obľubu, a teda aj vplyv. Teraz je však masovejšie čítanie novín novým prvkom. Už to nie je záležitosťou iba elity, vzdelanejších ľudí. Vidím to aj na žiakoch a študentoch po celej Amerike. Toto leto som prednášala na viacerých workshopoch, na University of Texas, Ball State University, University of Nebraska. Mladí ľudia čítajú a mnohí z nich sa chcú stať novinármi. Cítia, že toto povolanie je službou verejnosti. A Amerika potrebuje novinárov viac než inokedy.

Od jedenásteho septembra venovali americké médiá celý rok mimoriadnu pozornosť tejto tragédii. Objavujú sa však aj názory, že je toho už priveľa. Napríklad v prieskume celoamerického denníka USA Today vraj až polovica z tristopäťdesiatich opýtaných vyjadrila znechutenie nad touto témou. Sťažovali sa najmä na opakované zábery nárazu lietadiel do newyorských dvojičiek.

Niekto, ba dokonca časť spoločnosti môže mať tento pocit. Že už toho bolo dosť, že by sme sa mali skonsolidovať a pozerať sa do budúcnosti. Vždy, v hocijakej situácii sa podobné pocity objavujú. Ak robíte prieskum a formulujete otázky, dostanete aj také odpovede, aké si želáte. Ide o teda o „umenie“ položenia otázky. Pravdaže, nechcem obviňovať redakciu USA Today, že tak postupovala, veď aj únava z nadbytku stále tých istých informácí má určite psychologický účinok. Všetko je v rukách času, ktorý nás dokáže oddeliť od udalosti. Médiá sa snažia ľuďom udalosť neustále pripomínať, ale niektorí sa už nechcú na to pozerať, nechcú o tom čítať. Silné citové spojenie s tragédiou z nich postupne vyprchalo. Sú ochotní sa k tomu ešte vrátiť, ak sa objavia nové súvislosti. Chcela by som však zdôrazniť, že na udalosť sa celkom inak pozerajú príbuzní obetí. Tí nezabudnú nikdy. A inak sa na ňu pozerajú aj ozajstní patrioti. Tých je väčšina. A prezident, vláda, Kongres, spolu s médiami sú na čele práve tejto rozhodujúcej skupiny. V tomto prípade neplatí princíp o nájdení správnej miery. Čo je správna miera v situácii, v akej sa Amerika ocitla? Išlo o strašný teroristický čin, ktorý navyše nemôže zostať nepotrestaný. Aj preto médiá udalosť naďalej živia. Mne skôr prekáža nadbytok informácií o možnom novom podobnom útoku. Ale dokážem si vysvetliť aj to, veď musíme byť v strehu. Amerika je totiž stále vo vojne.