Návrat Jaroslavy Blažkovej do slovenskej literatúry po vyše dvadsaťročnej exkomunikácii - za to, že roku 1968 ostala i s rodinou v Kanade - sa stretol s patričným ohlasom, veď bola jednou z najvýraznejších predstaviteliek slovenskej prózy šesťdesiatych rokov. Autorkine fyzické návraty sprevádzali aj reedície jej diel (Môj skvelý brat Robinson, 1994; … ako z gratulačnej karty, 1997; Ako si mačky kúpili televízor, 1998), ktoré pokračujú doteraz (Ohňostroj pre deduška, 2000; Svadba v Káne Galilejskej, 2001).
V tejto súvislosti sa právom vynárali otázky o jej novej, emigračnej tvorbe, no Blažková sa v jednom rozhovore priznala, že: „Najmä zo začiatku som iba sedávala, pozerala na ľudí a tragicky nevedela, o čom mám písať.“ Túto demotiváciu však neskôr predsa len prekonávala, ako svedčí práve kniha Svadba v Káne Galilejskej, ktorá obsahuje prózy z rokov 1970 - 1998 a ktorú vydal vo svojej knižnej edícii feministický kultúrny časopis Aspekt.
Je to ešte tá niekdajšia Blažková, drukujúca mládeži, protikonvenčná, ironická, persiflujúca, nenávidiaca pretvárku dospelých, ľahko dráždivá a dráždiaca, laškovná, provokujúca, dobre ovládajúca mentalitu, myslenie a jazyk najmä mestských adolescentov? Už dávno nie, veď dosť dlho žije v inom prostredí, obklopená je inými ľuďmi a inými problémami, zmenil sa jej uhol pohľadu, mení sa jej vek, názory, skúsenosti.
Okrem úvodnej poviedky Svadba v Káne Galilejskej napísala všetky ostatné prózy v Kanade (väčšina bola publikovaná v Aspekte), podľa bibliografického údaja vznikla Svadba v Bratislave v roku 1966, no vo Vanovičových Antidialógoch (1968) sa k nej autorka nechcela vyjadriť, lebo ju pokladala za nehotovú. Poviedka má však ešte všetky vlastnosti próz, ktoré Blažková vytvorila tu; táto karikatúra svadobného obradu a následnej hostiny, kde autorka nepriamo a s trochou feministickej filozofie kritizuje aj inštitúciu manželstva, si berie pod lupu pestrú spoločnosť svadobčanov a je schopná nazerať im priamo pod kožu; nevynecháva ani seba, nevestinu kamarátku a zároveň sčasti rozprávačku príbehu, ktorá by už mala byť vydatá, ale nie je.
Blažkovej jemný humor má širokú škálu a miestami obsahuje i štipku melanchólie. Je obdivuhodné, ako dokáže vnímať detaily tejto kulinárskej a spoločenskej veľkoparády - ostrý zmysel pre farby, vône a chute sa, mimochodom, prejavuje aj v jej kanadských prózach. Podstatná zmena však nastala v autorkinom vzťahu k životu. Konflikt deti - rodičia alebo dospeláci a dospelí sa odohráva už v inej rovine, medzigeneračné zmenilo svojich aktérov a teraz sa stáva medzimanželským.
Blažkovej ponovembrová, „kanadská“ próza, sa dá zreteľne odlíšiť od jej tvorby domácej. Predovšetkým: zvážnela, má bližšie k tragickosti. Nepohadzuje problémami, snaží sa im prísť na koreň. Rozumie síce mladosti, ale už nie je jej bezvýhradnou apologétkou. Vie, čo je ľudská bolesť, rozlišuje ju od citových zmätkov. Ak vymýšľa príbeh, chce, aby bol bližšie k životu než k literárnej fikcii. To všetko sú dobré dôvody očakávať od Jaroslavy Blažkovej ďalšie prózy.
JOZEF BŽOCH
(Autor je literárny kritik)
