á, Igor Šebesta a ďalší * Premiéra: 9. 6. 2001

Vo firme Danmark dochádza k výmene bossov. Na tlačovú besedu zvolanú novým vedením prichádzajú novinári. Syn nedávno zomretého majiteľa spôsobuje rozruch kritikou úsporných opatrení: to, čo zvýšilo z karu bývalého šéfa, bolo totiž účelne využité na svadbe toho súčasného.

Utopený v krhličke s vodou

Sme dobre u Alföldiho. Škandál sa od tohto radikálneho interpretujúceho režiséra očakával. Duch Hamletovho otca sa zjavuje cez internet, Polonius je Oféliinou mamou a vyzerá ako agent provokatér, Ofélia sa celý čas túli k bielemu plyšovému medveďovi (Hamlet je z hľadiska ľudského kontaktu nepoužiteľný), až kým sa neutopí v krhličke s vodou.

Vtipy hrobárov si vykladajú pracovníci pitevne, ktorí svoje remeslo vykonajú na Oféliinom tele s nepodarenou paródiou na naturalizmus, zajedajúc pritom hrôzu zo smrti chlebíkom. To všetko za zvukov režisérom osobne vybranej hudby z poličky s názvom The Best of Pop.

Výpravná šou maďarského scénografa Kentaura a kostýmovej výtvarníčky Andrey Barthy potvrdila známe: nič sa nemusí v divadle tak racionálne domyslieť ako uletený aktualizačný posun.

Heslom inscenátorov bolo využívanie výrazových prostriedkov súčasného sveta. Ak už, tak potom dôsledne, pretože aj divadlo je v detaile. Ak svoje „byť či nebyť“ nastrieka Hamlet ako sprejer na stenu, musí to mať svoj štýl. Ak bol Hamletov otec šéfom/kráľom, nesmie sa ani po smrti objavovať v lacných slnečných okuliaroch, ktoré vyšli z módy už pred desiatimi rokmi. Ak je zvolaná tlačovka, nesmú na ňu prísť novinári v šedých oblekoch ako byrokrati. Ak chcem vizualizovať nástrahy veľkomesta, nesmiem použiť smiešnu napodobneninu erotických filmov. To, že Ofélia, ktorá na brutálne znásilnenie „nádejou a výkvetom drahej vlasti“ zareaguje so štátnickým citom: „Ach, aký vzácny duch sa zosypal!“, následne dorazí na scénu v akomsi červenom sadomasochistickom úbore, už ponechávam bez komentára.

The rest is silence

Nitra si na dlho očakávanú poslednú premiéru tejto sezóny zavolala síce cudzinca, nie však cudzieho. Alföldiho réžie - od Čajky cez Kupca benátskeho až po Búrku - sa s úspechmi i kontroverziami prezentovali v rámci festivalu Divadelná Nitra. Tentoraz sa však tomuto režírujúcemu hercovi nepodarilo vystužiť svoju efektnú a v mnohých aspektoch aj zaujímavú manieru autentickým herectvom.

Nitriansky Hamlet nemal ani Oféliu, ani Horatia, ani Guildensterna, ani Rosencrantza. V skrumáži podpriemerných a od začiatku na fortissimo nastavených výkonov pôsobil najprofesionálnejšie Marcel Ochránek (Claudius) a Dana Kuffelová (Gertrúda). Je síce sympatické, že Hamlet v podaní Mareka Majeského nebol nudným intelektuálom, ale čím vlastne bol okrem toho, že bol arogantný a necitlivý?

Shakespearov Hamlet umiera do ticha: „The rest is silence.“ Alföldiho inscenácia je hlučná. V bulletine dokreslili Shakespearovi prilbu.

Presné, na stavbe Hamleta sa skutočne pracovalo. Ale keď mŕtvy kráľ je len gýčovým objektom kultu osobnosti, keď Ofélia je citovo retardovanou školáčkou a keď z Hamleta nezostalo po okresaní pokryteckej škrupinky nič, čoho by sme sa mohli citovo chytiť - tak potom prečo hrať divadlo?

Čím je nám Hekuba?

ZUZANA ULIČIANSKA