FOTO - PETER PROCHÁZKA
„Za bokombrady Gera Škrovánka i nás ostatných neťahal riaditeľ Šuster (ten tĺkol do hlavy veľkým kľúčom), ale učiteľ zemepisu Huršan a na jeho obranu treba dodať, že sme si mohli vybrať - zápis do žiackej knižky alebo podvihnutie za vlasy,“ spresňuje na prebale knižky Júliusa Satinského Chlapci z Dunajskej ulice jeho kamarát Pavel Vilikovský. „Okrem tohto nepodstatného detailu je však všetko v knihe svätosvätá pravda,“ dodáva vzápätí na obdiv autorovej košatej, farbistej a presnej pamäte.
„Spolieham sa na svoju pamäť, ale ona je dosť beletristická,“ povedal nám Július Satinský, ktorý svoje dielko považuje za „spotrebný tovar“, stále v pohotovosti ležiaci na nočnom stolíku. Nápad s napísaním beletristických dejín Dunajskej ulice bol nielen šťastný - veď táto známa bratislavská ulica, ktorá niekoľko storočí nezmenila svoje meno, je do veľkej miery symbolom vývoja slovenskej metropoly, ale až takmer povinný. Satinský totiž na nej prežil prakticky celý svoj doterajší život, býva tam od roku 1945.
Kniha, ktorú vydal Albert Marenčin - Vydavateľstvo PT, názvom síce pripomína známy maďarský román Chlapci z Pavlovskej ulice, no tam sa podobnosť končí. Satinského rozprávanie, rozdelené do krátkych kapitoliek, je prostredníctvom svojich hrdinov sprievodcom malými dejinami celého mesta. Ľahko stráviteľný štýl s príslovečným autorovým humorom a presvedčivou autenticitou dopĺňa množstvo archívnych snímok.
„My ľudia z Dunajskej ulice sme dnes po celom svete, v Kapskom Meste či v Turkistane. Moji spoluuličníci sa ozývali už vtedy, keď jednotlivé časti knihy vychádzali v Staromestských novinách,“ pochvaľuje si Satinský. Nie je to impulz napísať novodobé dejiny Dunajskej ulice či skôr dnešné osudy jej bývalých obyvateľov? „Ak bude čas, tak sa k tomu vrátim, len teraz neviem, čo skôr, pretože mi píšu deti a nadávajú mi do tlčhubov a podvodníkov, lebo ujo Klobása prestal vychádzať. Takže v prvom rade, aby som nesklamal svojich najmladších čitateľov, musím ešte napísať zemepis a dejepis uja Klobásu. A túžim po tom, aby sme pred tým, než umrieme, napísali s Lasicom veľký humoristický román. Ale keď to hovorím nahlas, už sa bojím, že to nikdy nebude. Asi by sme sa mali na pol roka schovať, aby sme to stihli.“
Napriek tomu sa Satinský k téme Dunajská ulica ešte vráti. Chce spresniť zoznam „Dunajošov“, známych ľudí z tejto ulice, ku ktorým okrem iných patrili Ján Cikker, Božin Laskov, Štefan Figura, Eva Krížiková, Karol Duchoň či Satinského celoživotný umelecký partner Milan Lasica, ktorý „to neskôr dotiahol až po manderlák“. To však asi nebolo žiadne terno, pretože, ako vraví Satinský, práve uliciam, ako je tá Dunajská, sa hovorí: „To je dobrá adresa!“
