Dušan Taragel (1961). Knižne debutoval zbierkou čiernohumorných rozprávok zo súčasnosti Rozprávky pre neposlušné deti a ich starostlivých rodičov (1997). V roku 1999 vyšla knižka Sekerou & nožom, kde sú takmer všetky publikované i nepublikované práce, ktoré spolu i samostatne vytvorili s Petrom Pišťankom počas ich spolupráce v rokoch 1981 až 1999. V súčasnosti pripravuje pre vydavateľstvo LCA Veľkú knihu Rogera Krowiaka, ktorá by mala vyjsť na jeseň. Prezentované ukážky sú z pripravovanej knihy miniatúrnych poviedok Definitívny koniec ezoteriky. Ide o krátke záznamy vedomia človeka, ktorý sa úspešne zbavil ťažkého návyku na ezoteriku a konečne vidí svet taký, aký naozaj je. FOTO SME – PAVOL MAJER
Dedinský blázon Hikyš sa váľal po zemi len vtedy, keď šlo cez námestie auto. Auto prehučalo, Hikyš sa zvalil do prachu a zo päť minút sa v ňom metal. Potom vstal, zahrozil za autom päsťou, oprášil si šaty a šiel domov. Neskôr áut pribudlo a Hikyš sa ani nestačil poriadne vyváľať, už sa prihnalo ďalšie. Metal sa v prachu aj pol dňa, kým sa dostal domov. Potom sa začal váľať len vtedy, keď šla motorka. Motoriek bolo málo – jedna, dve za deň. Hikyš na ne čakával na začiatku námestia: s hrmotom sa prihnala motorka, Hikyš za ňou chvíľu utekal a potom sa zvalil do prachu a váľal sa v ňom. Ale raz jeden motorkár nevytočil na konci námestia zákrutu, vrazil do stromu a zabil sa. Všetci tvrdili, že na vine bol Hikyš. Keby sa nebol váľal, motorkár sa nebude za ním obzerať a nenarazí do stromu.
Hikyš sa musel preorientovať. Zapáčili sa mu vojenské kolóny. Keď šli vojaci na cvičenie, prechádzali vetrieskami cez dedinu a Hikyš sa mohol váľať dovtedy, kým neprešli. Vyrážal pritom rôzne výkriky, kopal okolo seba a päsťami bil do zeme. Ale raz šiel v gazíku na konci kolóny major od kontrarozviedky. Všimol si Hikyša a okamžite ho dal zatknúť pre špionáž. Hikyš vraj svojimi pohybmi signalizoval skrytému nepriateľovi počet vozidiel a druh výzbroje v kolóne. Hikyša dlho pozorovali, dokonca aj proces s ním spravili, ale napokon ho prepustili, pretože sa váľal po zemi vždy, keď zbadal niekoho v okuliaroch.
Potom bol dlho pokoj – Hikyša držali zavretého doma a váľať sa mohol len na dvore. Ale nakoniec sa nad ním zmilovali a opäť ho začali púšťať na ulicu. Odvtedy sa Hikyš váľal len vtedy, keď vysielal dedinský rozhlas. Rozhlas vysielal raz za deň. Najprv zaznela veselá dychovka, potom boli správy a oznamy a nakoniec opäť zaznela dychovka. Hikyš sa váľal podľa chute, nálady a počasia. Keď mal chuť, náladu a bolo pekné počasie, váľal sa počas celého vysielania. Keď nemal chuť alebo náladu, váľal sa len počas prvej dychovky. Keď bolo zlé počasie, váľal sa len počas správ. Keď nemal ani chuť, ani náladu a bolo zlé počasie, váľal sa len tak naoko, aby sa nepovedalo. Viac-menej len tak skákal na mieste, hrozil päsťami a vyrážal nesúvislé výkriky. Až keď zistil, že sa naňho niekto díva, neochotne sa zvalil na zem a chvíľu sa metal v blate alebo snehovom záveji.
Lenže dnes bolo aj pekné počasie, Hikyš mal aj chuť aj náladu na váľanie sa, no zbytočne čakal: dedinský rozhlas mlčal. Na námestí stálo plno čiernych áut. Popoludní vyviedli tajomníka Húšťavu, ktorý mal ruky v putách a kričal: Ja som nevinný! Ja som nevinný! Rozhlas stále nič. Hikyš nervózne postával pod ampliónom, videl ako vyviedli aj pisárku Grančičovú, ktorá plakala, a veliteľa hasičov Mokoša, no dychovky sa nedočkal. Len tak na skúšku začal nadskakovať na mieste a kričal: Hóóóóó-Hóóóóó! Cudzí chlapi, postávajúci pri zaparkovaných autách a fajčiaci jednu cigaretu za druhou po ňom pozreli. Potom jeden z nich zahodil cigaretu a úplne pomaly, akoby bol kdesi na vychádzke, k Hikyšovi vykročil. Hikyš zmeravel. Z otvorených úst mu stále vychádzalo: Hóóóóó-Hóóóóó! Potom sa zvrtol a utekal domov.
Vyváľal sa na dvore a v ten deň už na ulicu nevyliezol.
