Aká rozprávka je najlepšia? Asi tá, ktorá pobaví už pri vymýšľaní autora, zaujme interpreta, upúta deti, a medzi riadkami si v nej nájdu svoje aj rodičia. Keď sa podvečer objaví na televíznej obrazovke Deduško Večerníček, aby v sprievode verného kamaráta psíka pozažínal hviezdičky na oblohe, všetci vieme, že jedna z hviezdičiek už o pár minút prinesie deťom rozprávku na dobrú noc. Tento rok oslávia Večerníčky v televízii svoje 36. narodeniny. Stále sú však o celých štyridsať rokov mladšie, ako Roprávky na dobrú noc v rozhlase...
Rozhlasová dobrá noc
Z úst do uší
Rozhlasové rozprávky sú práve také staré ako samotné vysielanie Slovenského rozhlasu. Vtedy sa však nevysielali denne, len párkrát do týždňa. Netrvali presne desať minút, ako je to dnes, bývali aj dlhšie. Dnes by ste niektoré z nich zbytočne hľadali na záznamových pásoch, pretože sa v časoch prvého vysielania rozhlasu "z úst do uší" večerníčky, rovnako ako správy, čítali a prenášali do éteru naživo. Napríklad večerníčky tety Hany Gregorovej, ktorá bola v štyridsiatych rokoch dramaturgičkou rozhlasových rozprávok. Vyberala z klasickej literatúry, slovenskej i svetovej, prekladala a adaptovala rozprávky Andersena, Lagerlöfovej, písala i vlastné. Tie vyšli aspoň knižne pod názvom Rozprávočky z rádia. Mnohí si iste pamätajú hlasy ďalších dvoch veľkých rozprávkárok - tety Hely Krčméryovej a tety Viery Bálinthovej. Stáli na začiatku modernej éry rozhlasových rozprávok na dobrú noc.
Našťastie, vlani, pri príležitosti 75. výročia vzniku Slovenského rozhlasu sa dramaturgička Beata Panáková podujala pripraviť pre detských poslucháčov zaujímavú retrospektívu vývoja rozhlasovej rozprávky na dobrú noc. Preskúmala archívy a získala rozprávky, ktoré sa na nahrávacích pásoch zachovali.
Andanténa je psík-pátrač
Pred piatimi rokmi bola v bratislavskom Medzinárodnom dome umenia pre deti Bibiana veľká výstava venovaná práve rozhlasovej rozprávke. Detskí návštevníci mali možnosť spoznať na besedách tvorcov rozhlasových rozprávok, ich interpretov, boli zasvätení do procesu výroby rozhlasovej rozprávky, dokonca mali možnosť zapojiť sa do zaujímavej ankety. Mali vtedy vymyslieť rozhlasovú večerníčkovú postavičku, hrdinu budúceho, nového seriálu Večerníčkov. Spomedzi všetkých nápadov sa vtedy dostal do éteru panáčik Pán Áčik. Dnes je z týchto príbehov z pera Jána Uličianskeho už aj knižka. "Z vtedajších nápadov som si zapamätala postavičku Andanténa. Vymenovala som ju za špecialistku na históriu rozhlasových večerníčkov a rozhodla som sa, že to bude psík-pátrač, ktorý snorí po rozhlasových archívoch, ku každej objavenej rozprávke porozpráva príbeh, a ten sa stal akýmsi darčekovým balením pre znovunájdené staré rozprávky," hovorí Beata Panáková. Niektoré z historicky vzácnych rozhlasových rozprávok objavila Andanténa až v cudzine, v centrálnom rozhlasovom archíve v Prahe. Tam našla najstaršie zachované nahrávky, ktoré sú datované rokom 1937. Jednou z najstarších je napríklad rozprávka O troch grošoch a O hlúpej žene.
Osmijanko a tí druhí
Vývoj detskej literatúry priniesol aj novú vlnu rozhlasových večerníčkov. Šesťdesiate roky znamenali mohutný nástup nových autorov. Okrem rozprávok Ľubomíra Feldeka či Tomáša Janovica vznikol prvý veľký seriál Osmijankove rozprávky z pera Kristy Bendovej. Osmijanko bol prvou rozhlasovou večerníčkovou seriálovou postavou. Nezabudnuteľne ho interpretoval herec Ctibor Filčík. Popri iných večerníčkoch vysielal rozhlas Osmijankove príbehy pravidelne raz do týždňa po celé roky. "Osmijankove rozprávky vychádzali súčasne aj knižne. Takto sa snažíme spolupracovať s vydavateľstvami dodnes. A čo je zaujímavé, v knižkách Osmijankove rozprávky bolo vždy osem rozprávok, pričom pani Bendová trvala na tom, že každá musí stáť osem korún. V tom čase to naozaj platilo," dopĺňa Beata Panáková. Až na začiatku osemdesiatych rokov sa objavila na scéne ďalšia silná rozhlasová postavička - Ententýn, ktorého stvárnil Karol Machata, autorom rozprávok je Daniel Hevier.
Je užitočné vedieť počúvať
Z výskumov počúvanosti rozprávky v rozhlase vyplýva, že je stále obľúbeným a žiadaným rodinným programom. Vždy však závisí od rodičov, či počúvanie rozprávky považujú za užitočnú vec, a či tak ako vedú dieťa k písanému slovu, ku knižkám, učia ho počúvať aj rozhlas. "Naučiť dieťa sústredene počúvať hovorené slovo je veľmi dôležitý krok ku kultivovanosti, k obohacovaniu jeho osobnosti," hovorí Beata Panáková. Kým nedeľné predpoludnie v rozhlase patrí rozhlasovej rozprávkovej hre pre poslucháčov od 8 do 10 rokov, večerníčky sú rozhlasovými monologickými rozprávkami určenými oveľa mladším poslucháčom. Majú dieťa upokojiť a utvrdiť v základnej myšlienke: Svet je, alebo by mal byť dobre usporiadaný. A k usporiadanosti patrí aj pravidelnosť večernej rozprávky.
Rozhlasoví rozprávači
V časoch živého vysielania rozprávky "nečítali výlučne herci, ale aj redaktori a ľudia, ktorí nemali špeciálne akademické vzdelanie. No interpretovali ich s obrovským zaujatím a zvláštnym koloritom, ktorý je zaujímavý aj pre dnešných poslucháčov," vysvetľuje Beata Panáková. Po rokoch modernizácie a profesionalizácie dnes platí, že ani každý herec nie je rodeným rozprávačom. Vhodného interpreta večernej rozhlasovej rozprávky vyberá režisér, neraz však má svoju predstavu aj autor a už pri písaní rozprávky text vkladá takpovediac "do úst" konkrétneho herca. "Ondrej Sliacky napríklad vždy túžil mať ako interpreta svojich starodávnych príbehov Gustáva Valacha. Viem si predstaviť, že keď Radek Bachratý písal svoj seriál Opice vo vyťahaných tričkách, zrejme už tiež počul, ako ich číta Zuzana Kronerová. V rozhlasovej fonotéke sú aj rozprávkové nahrávky Jozefa Kronera, Júliusa Pántika, Viery Prechovskej, Ladislava Chudíka, Emílie Vášáryovej, Dušana Jamricha... Vynikajúcim rozprávačom je napríklad Boris Farkaš, ktorému sme zverili spomínaný retrospektívny seriál Andanténiných rozprávok. Spolu s Tomášom Lukáčom, detským interpretom, svojho času bravúrne nahrali aj veľký seriál Macko Puf," dopĺňa Beata Panáková.
Dobrú noc po prázdninách
Koncom augusta a začiatkom septembra budú deti zaspávať so seriálom Ľudia a veci v rozprávkovom svete Vítěslava Nezvala a Lucie Párnickej. Adaptovala mikrorozprávky z Nezvalovej knihy Veci, kvety, zvieratká a ľudia pre deti a bude v nich reč o všetkom, čo sa dá nájsť v kuchyni, na povale a na dvore starej mamy. Nasledovať budú rozprávky Jaroslavy Blažkovej pod názvom Mačky vo vreci. Sú venované výročiu časopisu Zornička, v ktorom ich autorka v 60-tych rokoch publikovala. Tieto dobovo voňavé rozprávky si vypočujeme v septembri v rozhlasovej premiére. Prichystané sú aj Rozprávky z kufríkov autorky Libuše Friedovej v interpretácii Karola Machatu.
Súťaž na rozprávku
Rozhlasovým rozprávkam je zasvätený aj festival Zázračný oriešok, ktorého druhý ročník sa pred pár mesiacmi uskutočnil v Piešťanoch. Vzápätí vypísal Slovenský rozhlas súťaž na monologickú rozprávku. Jej uzávierka bude koncom septembra, v decembri vyhlásia výsledky, a to je neklamný znak toho, že rozprávky sa z rozhlasu určite nevytratia. Tie víťazné budeme počuť už na budúci rok.
Televízna dobrá noc
Večerníček
Pred 36. rokmi sa objavila prvá rozprávka na dobrú noc aj na televíznej obrazovke. Podobne ako v rozhlase, aj v televízii sledovali deti raz do týždňa čítanú rozprávku. Predchádzala jej jednoduchá zvučka - v oblokoch mestských domov sa na konci dňa pomaly zhášali svetlá... V januári 1965 sa v televízii vysielala prvá filmová rozprávka O javorovom liste. O necelé desaťročie sa už rozprávky vysielali denne. To bol začiatok cesty televízneho Večerníčka, ale zároveň histórie slovenského televízneho animovaného filmu. Pôvodné autorské rozprávky tvoril čoraz širší tím spisovateľov, výtvarníkov, hudobníkov a animátorov.
Tradícia a uznanie
Rozmanitosť výtvarných a animačných techník, dotváranie príbehov detskou fantáziou, inšpirácia k hre, to všetko vytvorilo televíznemu Večerníčku tradíciu a medzinárodné uznanie. Už v roku 1968 získal na Prix Jeunesse v Mníchove Cenu za najhumánnejší program Strašiak Matej - jednoduchý, čiernobiely papierikový film. Dve medzinárodné ocenenia potom dostali Rozprávky z peračníka a o pár rokov tri hlavné ceny film Ocot z prvého hraného seriálu Nikto nie je doma. Aj preto sa OIRT (dnes Európska vysielacia únia) rozhodla usporiadať práve v Bratislave Medzinárodný televízny festival programov pre deti a mládež Cena Dunaja. Jeho prvý ročník sa uskutočnil v roku 1971. Ako po iné roky, aj na vlaňajšom festivale opäť získal Cenu detskej poroty pôvodný slovenský večerníčkový titul Prečo autora Vaša Šuplatu a režiséra Vladimíra Malíka v dramaturgii Narcis Liptákovej.
Ako vzniká seriál
"Vznik večerníčkového seriálu je dlhodobý proces," hovorí dramaturgička televíznych Večerníčkov Narcis Liptáková. "Vždy sme sa snažili vyhľadávať okrem osvedčených autorov aj nových. Každý má predsa iný spôsob vyjadrovania a každý námet si vyžaduje inú technológiu výroby. Neraz sa obraciame na autora s konkrétnou požiadavkou, podľa toho, aká téma nám chýba. Nemali sme napríklad chlapčenský seriál, a tak vznikol seriál s názvom Túúút o malom autíčku. Autor pripraví námet, napíše scenáre, obyčajne vznikne niekoľko verzií. Dramaturg vytypuje technológiu, ktorá bude vhodná na spracovanie témy - kreslený, bábkový, papierikový, plastelínový, dokumentárny, hraný, alebo kombinovaný film, na základe toho oslovíme režiséra a výtvarníka seriálu. Výsledkom ich spolupráce je technický scenár. Sú v ňom rozkreslené situácie a zábery, ako ich neskôr divák vidí na obrazovke. Svoju prácu potom začína tím spracovateľov a animátorov. Vznikne takzvaná "serviska", film bez ruchov a komentára, čistý obraz. V tejto fáze výroby sa film ešte dá korigovať, zábery sa dajú vymeniť, doplniť, to všetko kvôli zrozumiteľnosti. Až po schválení "servisky" sa nahráva zvuk - hudba, slovo, ruchy. A rozprávka je na svete."
Večerníček - druh ohrozený
Pred šiestimi rokmi sa však výroba nových Večerníčkov v Slovenskej televízii utlmila. Je to veľmi chúlostivá a bolestná téma. "S momentálnou situáciou, samozrejme, nie sme spokojní. V súčasnosti vlastne iba dokončujeme rozpracované seriály - Čarovné zrno, Domček, domček, kto v tebe býva, Hlinené rozprávky a tento rok sa nám podarilo urobiť 7-dielne pokračovanie hraných rozprávkových dokumentov o zvieratkách v prírode Čo rozprávala teta srna," hovorí dramaturgička Narcis Liptáková. Prečo? Dôvodov je viac. Medziľudských, aj finančných...
Jeseň plná repríz
Na začiatok školského roka pripravila Slovenská televízia reprízu seriálu Jána Uličianskeho Máme Emu. Nasledovať budú Guľaté rozprávky, seriály Pre Terezku, Dvaja a pes, Miláčik, v októbri sú na programe seriály Lap a Hopko - detektívi, Čo si hračky rozprávali, v novembri odvysielajú Hlinené rozprávky, Kamaráti Pašinkovia a ďalšie. V decembri uvidíme kreslený seriál Jozefa Pavloviča V chalúpke a za chalúpkou, inšpirovaný zvučkou Deduška Večerníčka.
Ako sa nakrúca Večerníček
Detské hviezdy sa na Slovensku málokedy rodili v celovečerných filmoch, ale vo večerníčkoch a filmoch pre deti. Aj v Slovenskej televízii vzniklo viacero hraných večerníčkových seriálov, kde boli hlavnými protagonistami práve deti. Autorom a režisérom dvoch z nich - Otecko sa mi nepáči a Kamaráti bez slov - je Zoro Laurinc.
"Seriál Otecko sa mi nepáči sme nakrútili začiatkom 90. rokov s kameramanom Jánom Križkom. Hlavnou hrdinkou je päťročné dievčatko, ktoré trávi s oteckom sedem dní čakania, kým sa mamička vráti z pôrodnice s malým bračekom. Každá zo siedmich častí je samostatným príbehom, každý deň sa čosi mimoriadne udeje, samozrejme, vždy podľa vzoru "dcérka". Inak to ani nemôže byť," hovorí Zoro Laurinc o večerníčkoch o svojhlavej dcérke. Sny a predstavy dievčatka nedokáže naplniť otecko, iba panáčik - kreslená postavička, ktorú do filmu doplnili animátori. Len panáčik robí vždy a všetko podľa jej gusta. Až príchodom bábätka dcérka pochopí, že rodina je šťastná práve tak, ako je usporiadaná. Ako to už v rozprávkach zvykne byť - nakoniec všetko dobre skončí a dcérka pochopí, že "otecko sa mi páči."
"Vždy, keď pracujem s detskými predstaviteľmi, vynaložím mimoriadne veľké úsilie ich príprave. Dieťa musí byť počas filmovačky denne dvanásť a viac hodín na pľaci. Nie je profesionál, príde do prostredia, kde sa musí neustále podriaďovať pokynom - ustúp, nie si vo svetle, hovor hlasnejšie, nie je ťa počuť... A to sú len technické pripomienky. Musí si pamätať text, má byť prirodzené... Navyše, pri záberovej technológii, akou sme tento filmový seriál robili, sa najskôr nakrútia všetky zábery z jednej strany, potom z inej strany, a dieťa sa v tom musí orientovať. Príprava je teda nevyhnutná," zdôrazňuje Zoro Laurinc.
Postavu otecka zveril režisér hercovi Dušanovi Szabóovi. "Bola to jeho prvá veľká filmová rola a dokonale naplnil moju predstavu o oteckovi, ktorý vyžaruje dobrotu a aj ústupky zanovitej dcérke robí vlastne s láskou. Vybrať správne dievčatko bol však veľký problém. Konkurzu predchádzal širší výber, počas ktorého režisér putoval po školách a oslovil 300 detí, z ktorých mali vybrať jedno. "Rozhodol som sa pre veľmi šikovné dievčatko a hneď sme začali s prípravou. Prišla ku mne na skúšku v sprievode dedka. Dedko dostal kávu, vnučka hru. Na druhý deň to isté. Na tretí deň prišiel dedko sám a oznámil mi, že dieťa je také unavené, že filmovať nebude. A to sme mali tri týždne do prvej klapky. V tej chvíli sa mi zrútil svet. Nakoniec som objavil prváčku Petru Millerovú, a bola to šťastná voľba. Petra bola naozaj tou malou, sympatickou "drzaňou", ktorú som potreboval," hovorí Zoro Laurinc.
Skúšky sa tentokrát odohrávali u Millerovcov doma, aby bolo dievčatko uvoľnené a vnímalo prácu ako hru. Postupne bola pripravená na všetkých sedem častí seriálu. Nakrúcali na horách, aj v byte, ktorým sa prehnal požiar i povodeň. "Po všetkých peripetiách bola predpremiéra. Prišla aj Peťkina mamička a vzdala mi tú najväčšiu poklonu na svete, keď sa spýtala načo sme vlastne museli s Petrou toľko skúšať, keď sa pred kamerou správala presne tak ako doma. A to som chcel dosiahnuť. Pokiaľ viem, dnes je Petra študentkou herectva na Bratislavskom konzervatóriu," spomína Zoro Laurinc.
Ďalší seriál hraných večerníčkov Zora Laurinca Kamaráti bez slov vznikol tiež v dramaturgii Kataríny Minichovej s kameramanom Jánom Ďurišom. Je o vzťahoch ľudí a ich domácich miláčikov. "Chceli sme ukázať, že nech je rodina akákoľvek, zvieratko v nej pomáha vytvárať harmóniu," hovorí autor. Seriál mal sedem častí a režisér si na seba takpovediac uplietol bič. "Mať pred kamerou dieťa a zviera, to je tá najťažšia kombinácia na svete," tvrdí.
V časti Korytnačka sa napríklad trojročné dievčatko muselo potápať, pod vodou chytiť korytnačku a hrať sa s ňou. V inej časti mal psík radostne vyskakovať a vítať pravú majiteľku. V časti Andulka mal vtáčik vyletieť z bytu von oblokom... "Realizácia však bola ťažká. Dievčatko ešte naučíte potápať sa, ale aby vám korytnačka plávala v zábere?! Museli sme si pomôcť. Bez toho, aby sme korytnačke ublížili, vodili sme ju pod vodou ako bábku na silonovom rybárskom vlákne. Spomínaný psík bol počas skúšok priateľský, ale odrazu mal filmovačky dosť a namiesto radostného vyskakovania začal nebezpečne vrčať. Tak sme dievčatku natreli ruky aj nohy voňavou slaninou a psík ju s nekonečnou láskou oblizoval a vrtel chvostom. Najzložitejšie to ale bolo s andulkami. Zvyknuté na domáce prostredie všetky pristáli na ráme okna a odmietli vyletieť von. Za obeť tomuto nápadu padlo veľa filmového materiálu," dodáva so smiechom režisér Zoro Laurinc.
Autor: Oľga Belešová / Foto: archív
