Niečo šialene a bez prestania pípa. Ak sa to o chvíľu neskončí, asi to bude budík. Mám ešte šancu! Snáď len cúva smetiarske auto. V tom prípade mám polhodinku spánku k dobru…. Nemám…. Hľadím so zaľúbením na škľabiaci sa ciferník budíka, ktorému každým dňom vymýšľam čoraz poetickejšie mená.
Opäť sa mi vynára kultová scéna večerníčkového seriálu BOB a BOBEK, kde ten životom zjavne viac ostrieľaný zajačik (nie playboy – pozn. autora) trasie svojho partnera za uši, usilujúc sa vytrhnúť ho (jednoznačne proti zákonom prírody) zo snenia slovami:
„Vstávaj, vstávaj…“
„Ale prrrečoóóó?“, znie otázka (jednoznačne logická a určite Bobekova)
„Lebo práca šľachtí…“ odpovedá Bob.
No uznajte, ako mohol chudák Bobek na toto zakontrovať? Tento existenciálny problém zmohol očividne aj tvorcov rozprávky, a tak nasleduje rozcvička. Veď napokon: v zdravom tele zdravý duch!!!
Och, to bola temer nočná mora. Nech, len tí dvaja stroskotanci prídu za mnou, až potom zistia, aká je to radosť vstávať a tešiť sa do práce, keď vás v nej čaká toľko dobrodružstiev. Priznávam, kým sa preberiem, som mrzutá, ale vyhliadky do nového korupčného dňa doteraz vždy zapôsobili ako spoľahlivý životabudič. Vyzývam vás, Bob a Bobek: Príďte, ja vám ukážem, čo je to motivácia do práce! Dosť už bolo záhaľky. Aj dnes ma čaká viac, ako môžem stihnúť…
Zvyčajne moja prvá cesta vedie do tých inštitúcií, ktoré by mali upevňovať zdravie a zachraňovať životy. Toť včera som už ráno o 6.30 zvábila „pár bielopláštnikov“ na nejaké to prilepšenie. Nebolo treba veľmi prehovárať! Ľudia sa sami núkajú. Fantázii sa medze nekladú, aj „všimné“ je preto pestré.
Tak som si poučená, že v nemocniciach a na poliklinikách to funguje samo od seba, zamierila ta, kde má hodina proti rozumu len štyridsaťpäť minút. Ó, radosť žiť, čo vám budem hovoriť. Jeden zástupca riaditeľa síce tvrdo odolával, odvolávajúc sa na akési morálne, ba i právne normy…Pche! Pošteklila som správnu strunku a dohoda bola na stole. Spokojnosť na oboch stranách.
S pocitom dobre vykonanej práce sa motkám medzi ľuďmi a hádžem si mincou. Našou, pravou, slovenskou. Euro síce lepšie rotuje, ale vraj sa ním ťažšie korumpuje. Preto sa tak snažím. Pánbožko nech nás chráni pred tou pliagou zvanou Európska únia! Už sme si založili aj združenie KPE-Korupcia proti Európe. Okrem iného sa nám podarilo presadiť, že v prípade vstupu našej krajinky sa dočkáme pekného odškodného.
No nie o tom som chcela…
Hlava to je polícia, ak však padne znak, vydám sa na úrady. V podstate je to i tak jedno. Začínajú tam až neskôr. Padla hlava. Ktovie, koľko ich dnes padne u strážcov zákona? O drobnôstky, ako je vybavovanie pokút a vodičských preukazov, sa už nezaujímam. Ten mechanizmus je už dobre rozbehnutý. Priznávam, som ambiciózna. Mierim vyššie. Tam je to aj o vyšších „číselkách“. Nechcem rozpitvávať podrobnosti, ale istý šéf istého oddelenia sa chytil. Šúcham si ručičky. Čistá práca. Aj ovečka celá aj vĺčik sýty. Razia je už verejným tajomstvom.
Mám rada tento džob. Zmena z minúty na minútu. Úrad sa odkladá. Letím na súd. Dostala som dobré echo a chcem to stihnúť ešte pred obedom. Aby som sa rozkrájala… Našťastie, takých, ako som ja, je dosť.
Milujem prieťahy. Na tie som špecialistka. Ale veľmi z toho nekvapne. Dnes ma čaká jeden rozsudok. Pred jeho vynesením využívam všetky svoje schopnosti. Som úplne vyšťavená. Vyhráva však tá „správna strana“. S ľahkým úsmevom na perách a pocitom zadosťučinenia, že zas len raz zvíťazila „spravodlivosť peňazí“, odchádzam od talárnikov.
Mám teraz trochu času. Na úradoch si aj tak išli doplniť energiu. Nenašla by som si obeť. Kým sa teda dokotúľajú z obedov i ja si doprajem chvíľu oddychu.
Dnes na mňa ešte nečíhali. Teda, možno číhali, ale ešte ma nedobehli. To je divné, premýšľam. Mám i nepriateľov, sú síce mladí, temer deti a majú navyše veľa nedostatkov, ale už začínam mať strach…
Strach z toho, čo mi zas vyvedie Decentralizácia. Aj Slobodný trh (ten bezočivec!) sa mi včera pokúšal šliapať na päty. Našťastie sa ešte má čo učiť. Horšie je to už s Otvorenou spoločnosťou. Ženská jedna! Nie nadarmo sa hovorí: „Cherchez la femme“ – za všetkým hľadaj ženu! Nevyšiel mi kšeft pri jednom tendri, sedela totiž v komisii, ona? Predsa mi nebude znepríjemňovať život. Pre nás je Otvorená spoločnosť niečo ako vulgarizmus. Čert ju ber!
Ach, už je toľko hodín!? Letím na ministerstvo. Hospodárstvo hrá pre dnešok prím. Udeľujú sa licencie. To je vám prácička. Čistý zisk a v podstate mi ešte pomáha zákon (ako temer vždy). Chcú ho novelizovať. Bude to ale lopoty, nájsť správnych ľudí na správne vetičky v tej novele. Nebojím sa, toho nie… Mám kontakty.
Pokušenie a nenásytnosť ma vedú ešte k jednému rozhodnutiu. Pôjde o štátnu zákazku. ŠOK!!! Veď mi idú do kapusty. Práve som tam dostala návrh. Neuveríte. Vraj mi kvapne slušný peniaz, ak sa NECHÁM SKORUMPOVAŤ…
MŇA – KORUPCIU – chcú korumpovať.. Absurdné! Mám predsa svoje zásady. ABSURDNÉ?… A nie je nenormálne, že vám to tu vôbec rozprávam? Mňa osobne už prekvapí máločo. Korupcia je predsa pripravená na všetko. Ale to aby ma niekto chcel skorumpovať, je už priveľa. Paradox. Pokúšať sa zabiť ma najsilnejšou zbraňou, mojou vlastnou. Núkajú mi peniaze, pokoj, istý dôchodok a pokojnú zabezpečenú starobu (na tú sa teším najviac), ak sa stiahnem.
Ešte ale nie je všetkým dňom koniec! Nedostanete ma.
S touto myšlienkou usínam. Sníva sa mi, že sa opäť prebúdzam do „svojej korupčnej krajinky“. Ráno však Bob ťahá Bobeka za uši a volá:
„Vstávaj, vstávaj…ide sa korumpovať“
Tak to má byť, pomyslím si ešte v polospánku…
Rozprávka? Nie… Všetko je totiž možné kým sa NECHÁVAME KORUMPOVAŤ.
Verte mi, mám svoje skúsenosti.
S pozdravom ostáva
VAŠA KORUPCIA.
Autor: SILIVIA ČEBEKOVÁFilozofická fakulta, Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre(I. miesto, II. kategória)
