Marek sa na sedadle spolujazdca nervózne hniezdi. Niečo nie je v poriadku. „Skutočne nemáte nič na preclenie?“ spytujem sa znova dúfajúc, že ma spozná. „Nič pán colník,“ odpovedá mi Marek už trochu nervóznejšie. „Tak si vystúpte a ukážte mi batožinový priestor!“ Vodič len ticho sedel a čakal. Mal som pocit, že po slovensky vôbec nevie.
Marek vystúpil a pohol sa smerom k batožinovému priestoru. „Veľmi sa ponáhľame! Nemohli by sme túto procedúru vynechať?“ spýtal sa. „Nie, otvorte kufor!“ odpovedal som dôrazne.
Marek ho otvoril. Skoro som zamdlel. V kufri boli dve hi-fi veže a tri CD-prehrávače. Spýtavo som sa pozrel na Marka. To mi už ale mával pred očami 100 eurami. „Dohodneme sa, že pán colník?“
Je to možné? Syn chce skorumpovať vlastného otca. Nechám sa skorumpovať? Odpoveď bola jasná: Nikdy!
„Marek, čo sa to s tebou stalo? Vieš, že je to trestné?“ Teraz pre zmenu skoro zamdlel Marek. Pozrel sa mi do očí. „To si ty, tatko? Vôbec som ťa nespoznal!“ „No jasné, že som to ja! Čo to má znamenať?“ Marek pozrel do zeme a začervenal sa. Poznal som ho. Veľmi sa hanbil. Vodič bavoráka zistil, že niečo nie je v poriadku. Vydedukoval to asi z môjho zvýšeného hlasu. Naštartoval a o chvíľu zmizol v tmavej noci. Clo Marek zaplatil. Ešte aj „zarobil“, lebo ho to vyšlo na 50 eur.
Otázku, či sa nechám skorumpovať, som riešil prvýkrát v živote. A som presvedčený, že aj keby nešlo o môjho syna, ten úplatok by som odmietol. Je to totiž jediný spôsob, ako dá sa s korupciou bojovať…
Autor: DUŠAN ČIČOPrávnická fakulta, Univerzity Komenského v BratislaveII. miesto, II. kategória, krátené
